Unudenie Ježa Chrústa

Tento príbeh bude ako zlý sen.

Bola neskorá jeseň. Príjemné dni babieho leta sa kamsi stratili. Ochladilo sa, prišlo sychravé počasie. Vietor a dážď zrážali zo stromov posledné zvyšky mokrého lístia, na cintorínoch dohárali dušičkové sviečky. Plamienky kahancov v lampášoch sa v búrlivom vetre zmietali a hasli. Vo vzduchu bola hmla, na chodníkoch kaluže. Artrotikom škrípali zničené kĺby, psychicky labilní ľudia viazali uzly na slučkách. Na rohu ulice stojaci mladík, so zvädnutou ružou v ruke, márne čakal na lásku. Nachcípaní chodci sa ako popletené strašidlá motali kade tade a fúkali do vreckoviek.

Za železničnou stanicou bol starý horský bicykel pripevnený o stĺp masívnou zámkou. Prišiel k nemu fetko a začal ho obzerať. Odišiel, po chvíli sa vrátil s hrdzavou pílkou na železo a začal zámok píliť. Pílil, trápil sa, nadával. Až nakoniec to vzdal, pílku odhodil a vytiahol náradie; skrutkovač, kliešte, inbusáky, a začal z bicykla odmontovávať a olamovať komponenty, ktoré sa dali nejako speňažiť. Všetko ukladal do pripraveného ruksaku. Už ostala iba vidlica a jedna kľuka, s ktorou si nedokázal poradiť. Vtom sa tam zjavil druhý, pravdepodobne napikovaný feťák a začal sa s tým prvým hádať. Škriepili sa, naťahovali, až sa nakoniec pobili. Tĺkli sa päsťami, váľali v blate a odpadkoch. Nakoniec ten, čo prišiel ako druhý vyhral a tomu prvému všetko vzal. Zbitý homeless – feťáčik, tam ostal ležať v kaluži vody, s dokrvavenou tvárou. Nadával a preklínal, po chvíli vstal, chytil to čo ostalo z bicykla, zdvihol to do vzduchu a tresol o zem. Takto zúrivo trieskal lacný ošklbaný rám zas a zas, až kým sa úplne neunavil, a potom sa zvalil vedľa.

Na lavičke sa hrbil somrák a kašľal. Vydával odporné zvuky. Zdalo sa, že na asfalt každú chvíľu začne vypadávať obsah jeho žalúdka, alebo chuchvalce krvi, hlienu a kusy jeho pľúc. Prešiel okolo neho, ponáhľal sa ďalej. Zo sivej oblohy padal chladný zimný dážď. Okraje ciest boli zaplnené parkujúcimi autami a preplnenými odpadkovými kontajnermi. Okolo stáli rady starých tehlových barakov. Pozeral do ich nemých čiernych okien. Cítil že v studených a plesnivých bytoch plných švábov a mravcov nehybne sedia ľudia a sledujú ho. Ba videl aj poniektoré hlavy, nehybné a mátožné, ako sadrové busty, civieť spoza záclon. Stál na ulici a cítil ako mu na tvár padajú drobné kvapky vody. Cítil ako mu jemne bubnujú po jeho dutej hlave. Mrholilo. Bum bum bum. Keď pršalo mrholilo, žabiatko sa narodilo. Stál tam uprostred prúdiacich davov, len on, a jeho sprostá dutá a nepotrebná hlava. Drkotal zubami a kamsi sa hnal. Cítil ako mokne, krehne, ako mu chlad preniká do morku kostí. Cítil že táto zima sa nikdy neskončí, bude stále tma a mráz, a okrem toho cítil ešte čosi ťažko vyjadriteľné, čo ho gniavilo v hĺbke duše.

Patril medzi tých čo sa skrývajú za neprístupný vonkajšok, no v skutočnosti sú úplne normálni. Ako každý prežíval množstvo trápení, ktoré slúžia na to, aby sme nenávideli život a aby sa nám ľahšie odchádzalo z tohto sveta. Niekedy chcel byť iným akým bol, no nešlo mu to. Stál pred zrkadlom, pozeral na svoju hlavu a rozmýšľal, ako sa do tak malého dutého priestoru, vojde toľko sprostosti. Aj keď sa chcel javiť láskavý, kto sa k nemu priblížil narazil na ostne. Nebol ako napríklad veverica. Tá si skáče z konáru na konár, lúska oriešky a nad všetko je povznesená. Každé zviera má nejakú prednosť a nejakú slabinu. Každé má svoj vlastný obranný mechanizmus. Tak je to v celej prírode. A napokon, čo iné by sme mohli očakávať od ježa?

Suché lístie pozrážané vetrom zo stromov, sa na zemi zmiešalo s vodou a vytvorilo na chodníkoch šmykľavú zmes. V rozbitom asfalte sa trblietali kaluže čiernej vody. V špinavých mlákach sa zrkadlila šeď zamračenej oblohy. Z neba padali mokré snehové vločky, ktoré sa ihneď po kontakte so zemou topili. Okolo stáli čiernohnedé päťposchodové domy, s radmi komínov na strechách. Keď príde vojna, zmenia sa na ruiny. Budú mať zborené strechy, padnuté stropy a prázdne okná. Okolo budú kopy sutín, plné odpadu a mŕtvol. Po prázdnych uliciach sa budú preháňať tanky, v pivniciach sa budú skrývať teroristi s útočnými puškami a raketometmi… Zatiaľ bolo všetko v zdanlivom poriadku. Ľudia sa tlačili medzi stenami sčernetými od výfukových plynov, krčili pod dáždnikmi a kamsi ponáhľali. Autá uháňajúce okolo robili neznesiteľný rev, ktorý sa odrážal od múrov a nútil chodcov aby si pritískali dlane na uši. Okolo sa prehnal starý diesel a vyfúkol oblak smradľavého dymu. Jež si všimol školáčku idúcu obďaleč. Zrazu odbočila, odhodila červený dáždnik, vybehla na cestu a hodila sa pod Tatru vezúcu náklad štrku. Auto ju zrazilo a prešlo. Ľudia sa zbehli k miestu nešťastia a zhŕkli okolo nej. Ležala tam s vyvalenými vnútornosťami a zomierala. Striasol sa, zhnusene odvrátil a ponáhľal ďalej. Zakrátko sa dostal do nemocnice.

Nemocnica bola rozľahlý areál, pozostávajúci z množstva rozmanitých budov. Starších alebo novších, veľkých, malých, honosne vyzerajúcich z čias 1. ČSR, alebo stavieb v strohom funkcionalistickom štýle, z obdobia socializmu. Všetky boli zle udržiavané a ošarpané. Na niektorých opadávali celé kusy omietky a odhaľovali tehlové múry. Staré drevené obloky s poolupovanou farbou, na prízemí spolovice zatreté nabielo, aby nebolo vidno dnu. Okná psychiatrického oddelenia boli zamrežované. Za nemocnicou stála fabrika. Bola s ňou organicky prepojená tak, že nebolo jasné kde končí jedno a kde začína druhé. Sivé chátrajúce budovy nemocničného komplexu plynule prechádzali do ešte sivších továrenských hál, postupne sa meniacich na neprehľadnú spleť stavísk, ciest, potrubí, oceľových konštrukcií a komínov, čo sa vzadu menili na zrúcaniny a nezastavanú pustú plochu vydláždenú betónovými panelmi, v medzerách medzi ktorými rástli prasličky a burina, a za ktorou stál hrdzavý plot a nepriechodný les, skladajúci sa z hustého porastu briez, červených smrekov, jaseňov, bukov, a iných drevín, ktoré vyrástli na bývalom smetisku. Nad lesom sa týčili hnedozelené fľakaté hory zjazvené rúbaniskami, s rozorvanou korunou snehom pocukrovaných vrcholov, strácajúcich sa v hmlách.

Prechádzal okolo izolačky. Cez zabielený oblok bolo vidno len vrchnú časť prízemnej miestnosti, kde nebolo nič, iba v rohu pod stropom splachovač. Stromy rastúce popri chodníkoch v nemocničnom areáli, už úplne stratili lístie a ich holé vetvy na pozadí olovených mrakov, pôsobili skľučujúco. Napravo sa nachádzal učupený malý, kaplnku pripomínajúci domček, natretý belasou farbou a zdobený otlčenými štukami. Bola v ňom kobaltová bomba, ktorou ožarovali nádory chorým na rakovinu. Pred dverami stáli dvaja vycivení lekári, so šedivými vlasmi a vráskavými tvárami, odetí v charakteristických bielych plášťoch. Tuho fajčili. Modré obláčiky rakovinotvorného cigaretového dymu, sa rozplývali pred nimi, v chladnom vlhkom ovzduší.

Nadišiel čas, kedy mal podstúpiť operáciu. Ležal na kolieskovom lehátku, tlačili ho do operačnej sály, kde sa ho ujali mäsiari. Boli odetí v bielych plášťoch a sarkasticky sa usmievali. Uložili ho na operačný stôl. Do očí mu zasvietilo ostré svetlo. Chystali sa ho uspať. Čakal že narkóza bude nejaký zvláštny plyn, možno s nie celkom príjemným zápachom. Netušil že mäsiari osobitne pre neho prichystali špeciálnu zmes. Na tvár mu nasadili masku, prvýkrát sa nadýchol. Začal sa dusiť. Pokúsil sa strhnúť si ju z tváre. Pripomenulo mu to, keď sa ako dieťa topil: v agónii ktorú prežíval, sa v ňom proti sebe bili dva reflexy; prvý ho nútil vypudiť zo seba vodu, druhý z celej sily vdýchnuť. Začal sa na operačnom stole metať. Dvaja lekári sa k nemu vrhli a pevne mu pridŕžali narkózu na tvári. Ďalší mu držali ruky a nohy, aby nemohol spadnúť z operačného stola. Dusil sa, bol stále pri vedomí a bojoval. Celé to trvalo nekonečne dlho.

Keď sa prebudil, našiel sa v nemocničnej izbe, v ktorej bolo okrem neho ešte niekoľko ďalších pacientov. Bolo mu zle. Stále vracal.

„Prosím vás,“ volal na sestričku, keď sa zjavila, „pomôžte mi. Moje bolesti sú neznesiteľné!“

Nikto na neho nereagoval. Až po dlhom čase si ho ktosi z nemocničného personálu konečne všimol, prišiel k nemu a so sarkastickým úškrnom povedal:

„Človeče, vy neviete čo je to naozajstná bolesť!“

Zastal pred vchodom do svojho domu a pozrel na stenu. Bola špinavá, zahnednutá, pokrytá drsnou omietkou, s najrôznejšími nerovnosťami, jamkami, kopčekmi, dierkami, škrabancami, alebo fliačikmi hladkých plôch, vytvárajúcimi obrazce rozličných veľkostí a podôb. Nové významy a tvary vyliezali von z nej. Hľadel na to ako zhypnotizovaný. Zdvihol ruku a priložil prsty k stene. Prechádzal nimi po povrchu, snažil sa ho čítať, ako slepec brailovo písmo. Zbadal že na omietke vedľa jeho dverí je vyškriabané niečo, čo tam pred tým nebolo. Oči sa mu na to zaostrili. Čo mi tým chcú povedať? Od koho pochádza toto posolstvo? Od vypätia mu na čele vystúpili kropaje potu. Nie, nechcem nič vedieť. Prebral sa, siahol do poštovej schránky a povyhadzoval z nej reklamné letáky. Už myslel že tam nič nie je, keď vtom zbadal malú obálku naspodku. Vytiahol ju a otvoril. Bola v nej pamäťová karta do fotoaparátu. Vzal ju so sebou, doma ju strčil do foťáku a zapol ho. Objavil sa nahratý videozáznam, na ktorom bola vidieť vyzlečená dolná časť mužského tela sediaceho na stoličke. Pravou rukou držal stoporený úd a masturboval. Objektív fotoaparátu bol nehybne zacielený, ruka kmitala hore dole, raz rýchlejšie, raz pomalšie. Trvalo to asi minútu a pol. Potom sa nahrávka nečakane končila. Tesne predtým bolo vidieť pohyb snímaného tela, čo naznačovalo, že snímaný sa nahrával sám a práve natiahol ruku, aby nahrávanie vypol.

Kuchynská linka bola zaprataná špinavým riadom. Otvoril chladničku. Vyvalil sa z nej smrad. Povyťahoval chumáče zhnitého jedla a nahádzal ich do igelitového vreca. Pri práci mu veselo vyhrávalo rádio. Povykladal na drez rôzne potraviny. Vsypal do hrnca ryžu, cukor, fazuľu a postavil to na oheň. Zmes začala horieť. Z kuchyne sa šíril oblak dymu. V okne trónil Aštar Šeran blokujúci odchod smradľavého vzduchu von. Hrniec odstavil a vykydol do vane. Do kúpeľne zavítali mravce. Vyliezali z medzery medzi dlaždicami v kúte. Najprv iba osamelí prieskumníci, potom sa vyrojili ďalší a celá miestnosť nimi bola zamorená. Prehrabával sa v špajzi. Našiel konzervu. Rybie pečenáče v tomate. Boli to také hrudky z lisovaných zvyškov, čo ostali pri spracovaní rýb. Malo to odpornú hnedú farbu, ako kontaminovaná zemina na skládke toxického odpadu. Sedel a žral. Jedol a jedol, a keď sa napchal na prasknutie, cítil sa ako keby mal plné brucho tehál. Pokúšal sa piť kávu. Pri každom pohybe nešikovne drgal do šálky, a tá sladká tmavá gebuzina mu vyšplechovala na stôl, koberec a na tričko. Keď človek pokazí nejakú drahú vec tým že ju zničí, tak je to každému ľúto, ale keď pokazí sám seba, tak to nikomu ľúto nie je. Pozrel von. Bol tam sneh. V tom snehu bola špina. Spoza mrakov vyšlo Slnko. V tom Slnku boli nezmysly. A v stromoch okolo bolesť a ešte väčšia bolesť. Bol ospalý, nevládal nič robiť. Ležal a meditoval nad vlastnou úbohosťou a ničotnosťou.

Život je ako zlý sen. Žijeme ho, zbláznime sa, zomrieme. Ľudia sú bábky. Na rukách nohách a hlavách majú uviazané nitky ktorými poťahuje niekto nad nimi. Nech robia hocičo, je to iba preto, lebo ten hore ťahá povrázkami na ich údoch práve takto. Ľudia sú automaty. V ich životoch je všetko dopredu presne nalinkované. Môžu robiť čokoľvek, všetko bude len rozmarná hra toho nad nimi, a oni budú podliehať sebaklamu, že je to prejav ich slobodnej vôle.

Vedel že je automat. Uvedomoval si nitky na svojich rukách. Cítil že niekedy, keď ten nad ním kto jeho povrázky držal nimi náhle šklbol, a vyrazil mu z rúk to čo v nich práve mal, alebo ho donútil urobiť nejakú chybu. Cítil že cez jeho oči sa pozerajú aj nejaké iné oči, niekoho kto žije spolu s ním v jeho tele, koho sa nemohol zbaviť, kto robil rozhodnutia za neho a on s tým nemohol nič urobiť. Ten jeho parazit s ktorým zdieľal telo, videl a vedel viac ako on, a škodil mu. Zastieral mu zrak, takže nevidel chyby ktoré mal vidieť, alebo ho prinútil vkročiť tam, kde na neho čakali problémy.

Davy ľudí v uliciach sa dorozumievajú rečou tiel. Niekedy aj rečou slov. Hej ty, kričí ktosi. Prosím, povedz mi kde ťa môžem nájsť? Tak rád by som sa s tebou stretol na osamelom mieste. Strašne by som ti chcel rozbiť hubu! To máš márne debilko. Odpovedá ten druhý. Ani s pápežom sa nemôžeš stretnúť len tak. Ja mám na tieto veci svoj team. Presúvam sa v časopriestore, som striedavo v tretej, štvrtej, alebo aj piatej dimenzii, podľa toho kde práve mám prácu. Ani nevieš s kým si si začal. Choď za svojou mamou a vylíž jej riť. Ona ti povie kde ma nájdeš, lebo ja ti ju jebem. Niekedy možno vidieť ako keď prejdú okolo seba on a…, a obzrú sa po sebe, lebo medzi nimi prebehla iskra, lebo sa začala láska. Keď ho zbadal, tak do neho tvrdo narazil, a potom otočil hlavu a ostal na neho zízať s otvorenými ústami a bizarnou grimasou údivu na tvári. Jež to uvidel, zľakol sa a snažil sa zmiznúť. Ten za ním ho prenasledoval. Predbehol ho skratkou, a o pár blokov ďalej sa zjavil priamo pred ním, čím mu dokázal svoju prevahu. Nedalo sa mu vyhnúť. Triumfálne vykračoval, skočil priamo k nemu, a z celej sily do neho sotil a zrazil ho na kolená.

Bol neskorý večer. Sedel v práci za stolom, pred sebou mal okno s výhľadom do malého dvorčeka. V budove sa okrem neho už nikto nenachádzal. Blížila sa polnoc. Pozrel na sklo pokropené kvapkami dažďa, vstal a išiel sa poprechádzať na chodbu. Chodba bola veľká prízemná hala, v ktorej sa nachádzal vchod do budovy, ktorý bol v tomto neskorom nočnom čase zamknutý. Žiadneho strážnika ani strážnej služby tu nebolo. Jež mal kľúč ktorým si v prípade že tu bol o takomto čase odomkol. Kráčal cez tmavý priestor. Nezasvietil. Stačilo mu mäkké strieborné svetlo, čo cez okná prenikalo z ulice. Zastal pred vchodom a zdvihol zrak, aby pozrel von na mokrú, tujami lemovanú asfaltovú cestičku, vedúcu cez pustý park. Bol tam. Stál priamo za presklenými dverami, len meter pred ním, a uprene na neho pozeral. V umelom svetle lámp vyzeral meravo ako vosková figurína. Mal mŕtvolnebielu pokožku a strašne zlý pohľad. Delilo ich iba sklo. Jež cítil ako mu z neho ľadovie krv. Všetko v ňom ochablo. Premenil sa na handru bez vôle. S podlamujúcimi kolenami sa vrátil naspäť do kancelárie. V práci zostal až do rána, ale už nič neurobil. Ráno odišiel. Spal cez deň a mal zlé sny.

Bola noc. Sedel zavretý doma. V byte mal zhasnuté. Bál sa aby zvonka neuvideli že je tam. Jediné spojenie so svetom bol nepretržitý buchot od susedov, ktorí s kladivami vytĺkali poklady zamurované v stenách. Bola mu zima. Naobliekal na seba všetko čo mal, no aj tak drkotal zubami. Cítil hlad. Spomenul si že má odložené kurča. Vstal, a potme išiel do kuchyne. Šmátral rukami ako slepý, kým ho nenašiel. Rozbalil ho. Bolo pekne voňavučké. Odniesol ho do izby, a tak ako bol, po tme, začal ho rozoberať a pažravo hltať. Jedol, žul, mäso s pôžitkom prehĺtal. Cítil že má akúsi čudnú chuť, že je v ňom niečo čo tam nepatrí. Zasvietil. Kurča bolo pokazené a hmýrili sa v ňom červíky. Naplo ho. Bežal do kúpeľne a vyvracal sa.

Prisadol si k nemu keď cestoval vo vlaku. Boli v kupé sami dvaja. Tlačil sa na neho viac a viac, a potom, keď už bol úplne blízko, sa na neho vrhol a začal ho gniaviť. Vykrúcal mu ruky, stískal hlavu ako balón, ťahal ho za uši, hrýzol do nosa, lámal mu krk, išiel mu oči vypučiť, trhal mu vlasy, robil mu modré a fialové cucfľaky na lícach a na krku, zápasil, cvičil s ním, rozmarne si ho pohadzoval ako decko nafukovaciu loptu v bazéne, dlávil ho pod sebou, svojimi nohami sa pritom zapieral do podlahy stien a plafónu kupéčka, a prevracal sa s ním tam, ako keby pre nich v tom bláznení neplatila gravitácia, zvierajúc ho v tých svojich veľkých rukách, ako pavúk chytenú muchu.

Jež si sadol na lavičku. Roztrasenými rukami vytiahol malú sklenenú fľaštičku a otvoril ju. Po zemi sa rozsypali drobné tabletky. Lieky. Toto je moja spása, toto potrebujem, povedal si. Vysypal zvyšné tabletky do dlane a vzápätí ich zhltol. Neuškodí to ani v takomto množstve. Je to len tak akože, človek ich môže jesť čo hrdlo ráči a koľko si môže dovoliť nakúpiť. Z tašky vytiahol nenačaté balenie instantnej kávy. Odkrútil vrchnák a prerezal nepriedušný papier na viečku. Zacítil prenikavú kávovú vôňu. Ruky sa mu triasli a ľahučké kávové granule, ktorými bol veľký sklenený pohár až po okraj naplnený, vypadávali von. Vytiahol z vrecka lyžicu a začal kávu jesť. Cítil v ústach odporne horký prášok. Potom ju začal pomaly vysýpať. Dopadala na špinavý sneh, topila sa na ňom a zanechávala hnedé fliačiky. Padala do kaluží, rozpúšťala sa v nich a sfarbovala vodu do hneda. Vysypal ju celú, a pozeral na špinavý sneh okolo seba a na ľad pred lavičkou, v ktorom boli vmrznuté kamienky, papieriky zo žuvačiek a cigaretové ohorky. Mrholilo, ľudia chodili okolo, a on tam sedel, mrzol, a na čosi čakal. Sedel a čakal…
Narodil sa. Jeho pretrhnuté vedomie a násilne prerušený tok spomienok začínali odznova, tu a teraz. Ležal a vnímal svet v ktorom sa ocitol. Videl sivé nebo nasýtené prenikavým rozptýleným svetlom, cítil kvapky vody dopadajúce na svoju tvár. Na okraji zorného poľa vnímal vo vetre sa kývajúce topole a akési automaty v kabátoch a šedivých vetrovkách, mihajúce sa nevšímavo okolo neho. Ležal v kaluži krištáľovej vody na asfalte, ktorý bol podobný ako Fínsko – krajina tisícich jazier. Toto bol asfalt tisícich jazier. Čierny a plný jám. Obyčajne pokrytý všetkými farbami špiny, ktorá však tento krát bola zmytá zimným lejakom. Cítil vodu v ktorej leží, cítil ako vsakuje do bavlnených nitiek jeho starého kabáta, svetra, nohavíc, cítil že je ľadová. Bol ako špongia, nasiaknutý, do nitky mokrý. Cítil bolesť, ktorá bola ostrá a prenikavá, neznesiteľná rovnako ako to svetlo a chlad, bolesť z rozbitého nosa, ktorý mu rozbila čiasi päsť, ktorá rozpárala jeho ego a poslala ho priamo sem, do bezvedomia, do tejto kaluže v ktorej ležal ako na mol spitý bezdomovec, ako nemluvňa, a nemo, s otvorenou hubou, svojimi sprostými očami civel na tie mraky nad sebou, a zúfalo sa pokúšal všetky tieto dojmy, tento mix bláznivého a bolestného nejako spracovať vo svojom hlúpom mozgu.

Jež sa vybral do blázninca, na návštevu za svojou mamičkou. Vyšiel z bytu von. Kľučkoval po uliciach, stretával známych aj neznámych. Aha ho, aké hovno! Zvolal na neho ktosi. Dobchý deň, dobchý deň, zdravil, a snažil sa usmievať. Nasadil si slnečné okuliare. Okoloidúci sa snažili preniknúť za tie tmavé sklá až k jeho očiam a uvidieť kam pozerá. Zarazene sa zastavovali, uprene na neho pozerali, otáčali sa za ním, ba niektorí si ho aj fotili. Čo si to dovolil? Pozerať sa cez slnečné okuliare!

Už zase si nedal pozor. Príliš dlho pozeral na auto. Uvidel ruku, ktorá sa vystrčila z okna auta a ukázala mu veľké FUCK YOU. Nikdy sa nepozerajte na evidenčné čísla áut! Predieral sa pomedzi ľudí. Cítil ako im svojím zjavom, svojou prítomnosťou škodí. Ako im prekáža a ubližuje. Ako ich tým terorizuje. Jasné, ja môžem za všetky vaše problémy. Svojou existenciou vás všetkých, aj tých čo ma nepoznajú a ani nevedia že taká sračka ako ja existuje, traumatizujem. Každý môj pohyb, každý nádych a výdych, je príšerným zločinom proti ľudskosti.
Po nejakej dobe sa dostal tam, kam potreboval. Prechádzal parkom, ktorý sa rozprestieral okolo psychiatrickej liečebne. Nachádzali sa v ňom najrôznejšie exotické dreviny, z korún stromov sa ozýval spev vtákov. Zo zamrežovaných okien historickej budovy chvíľami zneli zvláštne výkriky pacientov. Spoza oblakov po dlhom čase na chvíľu vykuklo Slnko a jeho utešené lúče zaihrali vo zvyškoch pestro sfarbeného lístia okrasných krov, a v orosených vláknach jemných pavučín, utkaných medzi konármi. Chodník ho priviedol až pred vchod do kaštieľa. Vstúpil dnu a ohlásil sa.

Žena na recepcii zdvihla telefón.

„Haló? Je tu návšteva pre pani Chrústovú. Áno, dobre.“ Zložila slúchadlo. „Môžete ísť ďalej.“ Povedala mu a vysvetlila kam má zamieriť.
Vošiel do spoločenskej miestnosti, priestrannej haly, v ktorej bolo viacero stolov a v rohu tesne pod stropom, bol priskrutkovaný televízor, na jednoduchom kovovom držiaku. Zdržiavali sa tam viacerí duševne chorí ľudia. Jedna osoba sedela na stoličke a meravo pozerala do neurčita. Ďalší z pacientov sa motkal okolo stola a vybrnkával svoje piesne na neviditeľnej gitare.

„Brnk, brnk, Santááána…“ Zašepkal a preberal prstami na strunách utkaných z atómov vzduchu.

Iný pacient sedel v kúte a tíško sa rozprával sám so sebou. Jež zbadal svoju mamičku. Sedela bokom od ostatných, schúlená na stoličke v kúte, jemne sa chvela, kolísala dopredu a dozadu, a melancholicky pozerala do zeme. Zamieril k nej.

„Ahoj.“ Pozdravil ju. „Ako ti je? Zaberajú ti lieky?“

Jeho matka sa zľahka striasla a prikývla.

„Áno, už je to lepšie.“

„Ako sa cítiš?“ Spýtal sa a lepšie sa jej prizrel. Teraz, po poslednom pokuse o samovraždu, vyzerala horšie ako kedykoľvek predtým. Bola bledá, mala strapaté vlasy a tmavé kruhy pod očami. Videl že je kosť a koža.

Vzdychla a mlčala.

„Život je samá bolesť.“ Povedala po chvíli. „Život je hrôza. Sme zavretí do našej kože. Sme v nej uväznení. Sme v nej zašití…“ Zašepkala. „Život každého jedného človeka je tragédia. Bože môj, ja si neviem predstaviť, čo všetko ma čaká za moje zločiny.“

Pohladil ju po pleci.

„Neboj sa, dostaneš sa z toho.“

Ona prikývla.

„Ďakujem. Dlho som tomu neverila, ale teraz po dlhej dobe mi skrslo svetielko nádeje. S pomocou lekárov sa z toho možno dostanem. Najviac mi pomáha doktor Svišť. Je to môj najobľúbenejší psychiater. Ale myslím si, že už nikdy nebudem celkom normálna. Už nikdy to nebude také ako pred tým. Zo všetkého najviac mám obavy, aby sa niečo podobné niekedy nestalo tebe. Ach jaj.“ Zahorekovala srdcervúco, ako keď sa ťažko chorého človeka s vysokou horúčkou zmocnia halucinácie a objala ho. Slzy sa rinuli po jej strhanej tvári. „Prečo si sa vôbec narodil?“

„Čo nové v práci?“ Spýtala sa ho po chvíli.

„Celkom sa mi darí. Mám veľmi silnú motiváciu pracovať a podávať čo najlepšie výkony. Myslím že práve mám krízu, ale cítim že je to prechodné. Už čoskoro sa moja produktivita zvýši a všetkých vo firme ohúrim senzačnými nápadmi. Zatiaľ sa mi moc nedarí. Mal som kvôli nejakým problémom pohovor so šéfom, ktorý mi zatrhol prémie a naposledy mi pohrozil aj výpoveďou. Mnohé čo som zbabral, som musel doťahovať v nadčasoch, čo viedlo k prepracovanosti a kopeniu ďalších a ďalších chýb, ktoré viedli k ďalším konfliktom s vedúcim a kolegami. Všetko bude dobré, len musím prekonať momentálnu krízu. Neviem si predstaviť, že by som teraz skončil, vo firme mám ešte čo povedať.“

Jež odvrátil hlavu a chvíľu sledoval ostatných pacientov. „Kto je to?“ Spýtal sa, a nenápadne ukázal na peknú mladú ženu ticho sediacu v kúte.

„Táto je normálna.“ Odpovedala mu matka. „Je tu iba kvôli pokusu o samovraždu.“ Potom kývla hlavou smerom k inej, ktorá nepokojne sedela a stále sa ošívala. „Hentá pacientka si myslí že je pes. Občas kolenačkuje po miestnosti, vrčí a zubami sťahuje posteľné plachty. Ale nikoho nepohrýzla. Tamtá,“ ukázala na ďalšiu, „má schizofréniu. Rozprávala, že raz keď odchádzala na dlhšiu dobu z bytu, tak zavolala murára a dala zamurovať dvere na svojom byte, lebo si stále sťažovala, že susedia jej kradnú múku a soľ. Tento si myslí že je Slnko. Celé dni nehybne prestojí medzi nami uprostred miestnosti, usmieva sa na nás a obdarúva nás svojimi životodarnými lúčmi.“ Potom ukázala na zúbožene vyzerajúcu ženu ktorej bolo ťažké určiť vek. „Tá je narkomanka. Drogy u nej vyvolali toxickú psychózu. Keď takú chorobu dostanete, veľmi trpíte. Myslíte si že všetci sa proti vám spikli, že vám chcú ublížiť. V takých stavoch sa veľmi trápite a cítite sa veľmi osamelí…“

„Áno, viem…“

„Najprv bola presvedčená, že sa proti nej všetci spriahli. Zavrela sa vo svojom byte a nevychádzala z neho. Potom zabila svoje dieťa, lebo si myslela že ho diaľkovo ovládajú a chcú jej prostredníctvom neho ublížiť. Tu máte, povedala. Berte si to prekliate decko. A vyhodila ho z okna.“

Jež mal nepríjemné tušenie, že v blízkej dobe sa s ním stane niečo zlé. Cítil že v poslednom čase je smrť blízko neho. Smrť je hrozná. Naskakovala mu z nej husia koža. Ležal v posteli a cítil že smrť je spolu s ním v jeho izbe. Cítil ju vedľa svojej postele, ako stojí priamo za jeho chrbtom, a mrazilo ho. Hľadal ju vždy keď sa strhával zo sna, no videl len neporiadok a nábytok ovešaný handrami. Napriek tomu vedel že tam je. Posledný deň bol obzvlášť nervózny. Predchádzajúcu noc sa mu snívalo o mútnej vode. Bol hlboko v útrobách Zeme, v sifóne akejsi temnej jaskyne, v mieste kde sa už nedá ísť hlbšie, lebo systém chodieb pokračuje pod vodou. Sedel v člne hojdajúcom sa na hladine jaskynného jazera a hádal čo za neznáme tvory sa v svetlom nedotknutej temnote pod ním nachádzajú. Voda bola hnedá, ako v potoku po búrke a taká špinavá, že sa na nej vytvorila akási kôra. To nie je dobré, mútna voda je zlé znamenie.

Ležal v posteli a pokúšal sa zaspať. Zrazu ho vyrušil zvláštny zvuk zvonka. Strhol sa a rozmýšľal čo to bolo. Uvedomil si, že takýto zvuk tu nikdy predtým nepočul. Striaslo ho od strachu. Premklo ho tušenie že sa deje niečo nebezpečné. Nehybne ležal so zatajeným dychom a napínal uši. Nič nebolo počuť. Vládlo sladké ticho. Ubehlo niekoľko minút, a nič. Nakoniec sa mu už zdalo že sa uvoľní a zaspí, keď vtom sa zrazu v izbe rozsvietilo. Preľaknutý uprel pohľad na svietiacu obrazovku uspatého počítača, ktorý sa z ničoho nič zobudil. Nenávidel tieto nepríjemné prekvapenia. Vždy mu bolo nepríjemné, keď sa displej na mobile z ničoho nič rozsvietil, a toto bolo ešte horšie. Mal taký zlý pocit, ako keď sa človek prebudí z veľmi nepríjemného sna a uvažuje nad tým, či v tmavom rohu izby za jeho chrbtom, nie je nejaká príšera. Sadol si na posteli a rozmýšľal že vstane a prehľadá byt. Načo? Položil si otázku. No po chvíli sa zdvihol. Vyšiel zo spálne a vstúpil do obývačky. Nikde nikoho. Vošiel do kuchyne. Ani tam nikto nebol. Položil ruku na kľučku a pomaly začal otvárať dvere do predsiene, majúc taký nepríjemný pocit, že za nimi niekto stojí. Tmavá miestnosť bola prázdna. Skontroloval vchodové dvere. Jemne sa dotkol kľučky a potiahol za ňu. Držali. Vyzerali byť v poriadku. Cítil ako mu spadol kameň zo srdca. Natiahol ruku k dverám do kúpeľne, že ako poslednú miestnosť skontroluje aj tú, ale vzápätí si povedal že to je smiešne, nemôže tam predsa nikto byť. Stál pred tými otlčenými dverami a váhal. Vedel že je tam toaleta, vaňa a… tma. Načúval chvíľu, či spoza nich nezačuje nejaký zvuk. Priblížil k nim ucho a čakal. Zdalo sa mu ako keby začul čísi dych. Ako keby na druhej strane niekto dýchal. Stále hlasnejšie a hlasnejšie. Po chrbte mu prebehol mráz. Siahol rukou na kľučku, no vtom zacítil ako mu nejaká neviditeľná sila zabránila dotknúť sa jej. Nerob to! Začul v sebe akýsi hlas. Neotváraj ich! Nie nie, to všetko sa mi len zdá. Pomyslel si. Zase mám halucinácie. Nakoniec sa obrátil a išiel spať. Dvere do kúpeľne zostali neotvorené.

V perinách sa cítil príjemne. Na zlé pocity zabudol, začali sa ho zmocňovať driemoty. Zakrátko sa ponoril do sladkých snov. Po chvíli v polospánku, si poťahoval nahor perinu, lebo sa mu snívalo, že ju z neho niekto sťahuje. Bolo v nej tak príjemne teplo. Zdalo sa mu to smiešne, aby ju z neho niekto sťahoval. Kto by to robil? Náhle precitol. Otvoril oči. Uvidel podlahu a jeho nohy, ako stojí pri posteli a strháva z neho prikrývku. Tak predsa je tu. Tak už prišiel.

O deň neskôr: Prebral sa z bezvedomia. Nachádzal sa na neznámom mieste, pravdepodobne v pivnici nejakého domu. Ruky mal zviazané za chrbtom, nohy mal spútané tiež. Po čase začul zvuky. Objavil sa tam on. Vošiel dnu a zastal nad ním. Potom sa vzdialil a z opačného konca izby na neho pozeral, ako leží zviazaný v kúte.

„Čo so mnou chcete urobiť?“

Neodpovedal. Svojou voskovou tvárou na neho meravo pozeral. Svetlom svojich jedovato žiariacich žmúriacich očí ho bolestivo prebodával. Po chvíli ako keby trochu pohol perami, a potom, stále na neho pozerajúc, si dlaňou pomaly utrel ústa. Potom si olizol pery. A ako keby prežrel, cítiac žiadostivosť pri pohľade na obeť, ktorú zakrátko skonzumuje.

„Ja ťa teraz unudím.“

„Prosím vás, pustite ma! Nijako som vám neublížil! To musí byť nejaké nedorozumenie! Prosím vás! Prosím vás!“

Mlčal. Vtom na neho vážne a významne pozrel, a z celej sily ho udrel do tváre, svojou od masturbovania vytrénovanou pravačkou.
Jež po údere stratil reč a od strachu sa nekontrolovateľne roztriasol.

On na neho skúmavo pozeral. Potom opustil miestnosť a nechal ho ležať samého.

To nemôže byť pravda… opakoval si. Nad ránom sa zdalo že sa pohrúžil do driemot a aspoň na chvíľu zabudol na svoju situáciu, no v tej chvíli ho prebrala príšerná bolesť. Kým spal, prišiel k nemu a odrezal mu prst. Začal zúfalo kričať z plného hrdla, dúfajúc že to niekto bude počuť.

„Preboha, už mi nič nerobte, mňa to tak strašne bolelo!“

„Za toto kričanie zajtra prídeš o ďalší.“

Jež zostal ležať a s hrôzou pozeral raz na krvácajúcu ranu a potom na ostatné, nepoškodené prsty. Boli také pekné, ružovobroskyňové, akoby z porcelánu. Vôbec nemali tú mŕtvolnú farbu, ktorú mávali obyčajne. Boli to tie najkrajšie prsty na svete.

Na druhý deň sa zase zjavil a odrezal mu ďalší prst. Mykal sa, no nebolo mu to nič platné. V tej chvíli začal mečať ako malé jahniatko. Keď ako malé decko posilňoval s činkou, mal ju pripravenú vedľa pri posteli, on sám stál v strede izby, a ako ju bral do rúk, prerazil ňou sklo akvária na druhej strane. Voda z neho vytiekla na dlážku, hynúce rybičky sa trepali na koberci. Mamááá, mamááá! Mečal a bežal za ňou.

Na ďalší deň prišiel zase a čosi tam robil. Po chvíli začal hovoriť:

„Dnes som na ulici pomohol jednej babičke. Vieš, rád pomáham vuďom.“

Prišiel priamo k nemu a vrhol sa na neho. Jež zaťal zuby, a nevydal ani hláska.

„Ja ťa donútim k všetkému k čomu budem chcieť! Vieš koľkých ľudí som už donútil k samovražde?“

Jež sa prebral z bezvedomia. Bol sám. Všimol si že dvere zostali pootvorené. Napadlo mu, že by to mohol využiť, a pokúsiť sa ujsť. Načúvajúc, či nie je vonku, opatrne sa ku nim vybral a nahliadol za ne. Uvidel temnú a pustú pivničnú chodbu. S búšiacim srdcom sa po nej pustil, až došiel k ďalším dverám. Spod prahu presvitalo svetlo. Keď sa cez ne dostane, bude vonku, bude slobodný. Premklo ho obrovské vzrušenie a začal rozmotávať drôt, ktorým boli dvere zablokované. Nešlo mu to, lebo na rukách mu chýbali prsty. Vtom za sebou začul zvuk. Zjavil sa tam on. Schmatol ho a zatiahol naspäť.

„No počkaj, za toto ťa potrestám.“

Pristúpil k nemu a odrezal mu penis.

„Už nikdy nebudeš milovať.“ Potom odišiel do kúpeľne, kde spláchol návod ako mať rád. „Úúúú uuuúúúú… Práve vzal splachovač, návod ako mať rád. Márne skúša žiť tak ako žil, v tichej rieke ho prekvapil vír…“

Neskôr:

„Hlasy. Sú v našich hlavách, sú stále s nami. Sú rovnako samozrejmé, ako to že dýchame. Prihovárajú sa nám, kladú otázky, zhovárajú sa o nás, alebo komentujú naše správanie. Ten človek má maniodepresívnu poruchu. Vraj to pomáha kreativite. Ale čo z toho keď produkuje také bezcenné sračky? Načo mu to je? Nie je žiadny problém vymyslieť akúkoľvek diktatúru. Treba len byť tvorivý. Ľudia ako ja obyčajne zabíjajú ženy. Pche, to nič nie je. Žien som už zabil toľko, že sa mi znudili. Zabíjať a znásilňovať mužov, to je niečo. Pamätám sa ako jedného rezali. Dlho bol ticho, no nakoniec nevydržal a začal pišťať. A my sme tam stáli, prizerali sa, pofajčievali. Každý sa smial. Ani on nevydržal. Veru, sú veci ktoré nevydrží nikto.“

„Teraz ti odrežem celú nohu. Inštruktor nám vysvetľoval ako sa to má robiť. Treba dostať nôž do kĺbovej štrbiny na vnútornej strane kolena. Takto!“ Priľahol ho a celou váhou sa oprel o nôž. Na tvári mal nepríčetný úškľabok.

Jež pocítil neznesiteľnú bolesť a začal kvíliť. Jeho hrdlo vydávalo prenikavé tenké kvílenie, akého človek ani nie je schopný, a keby ste to kvílenie počuli, zovrelo by vám srdce a už nikdy by ste sa nezasmiali.

Keď bolo po ňom, začal ho rezať. Túžil ho rozobrať, pochopiť. Dostať sa mu pod kožu, do jeho vnútra. Za zovreté pery, pod stuhnuté tvárové svaly. Do očných gúľ, do lebky k jeho duši. Ako keby k najtajnejším myšlienkam a do sveta jeho citov. Pokúšal sa porozumieť tomu, prečo sa ten človek tak bránil, prečo sa bál. Bol z toho zmätený. Prehmatával mu vlasy a pokúšal sa preniknúť k akémusi skrytému vypínaču, alebo nájsť nejaký záhadný vzorec, pomocou ktorého by to všetko čo sa stalo mohol vrátiť späť. Lebo teraz, keď bolo po všetkom, cítil že ho to neuspokojilo.

Keď skončil, vyšiel do ulíc. V čiernom. Pružne a svižne kráčal, ruky vo vreckách, kukále upieral pred seba na chodník. Vyzeral úplne obyčajne a zároveň akosi hrozivo. Tak, že mimovoľne uhnete pohľadom, keď ho zbadáte, a keď na vás pozrie, po chrbte vám prebehne mráz a vy zrazu zatúžite byť pokornými. Bol v akejsi povznesenej nálade. Cítil sa ako spriaznený s celým svetom. Zvonkohra na námestí ho dojala k slzám. Napokon sa kamsi stratil a zostala len rušná ulica plná odpadkov.

Papierový model chalupy zo Španej doliny

02.12.2024

Ako modelár nezaháľam, postavil som chalupu zo Španej doliny. Model je v mierke 1/150, jeho autorom je Marián Hlaváč. Je to stará, ručne kreslená vystrihovačka, ktorá vyšla v časopise Zenit v roku 1990, a v roku 2014 tento model vydal MiGas. Bola to pohodová stavba na dve popoludnia. Nie je to prvý model od pána Hlaváča ktorý som postavil. Prvý bol Kaštieľ v Dolnej Krupej, [...]

Zlá skúsenosť so Slovenskou sporiteľňou

14.11.2024

Otcovi vydali poškodenú desaťeurovú bankovku. Všimol si to neskoro, keď ju už nemohol vrátiť tomu, kto mu ju dal. Poprosil ma teda, aby som, keď pôjdem do mesta, ju vzal so sebou a vymenil ju v jeho banke. (Má účet v Slovenskej sporiteľni.) Keď som prišiel do Martina, zamieril som do obchodného domu Galéria, kde má pobočku Slovenská sporiteľňa. Tam som požiadal, aby mi [...]

Zo zbierania húb sa stáva adrenalínový šport – medveď zabil ďalšieho človeka

05.10.2024

Žijem v horách a rád chodím na huby. Teraz, po intenzívnych septembrových dažďoch začali rásť. Počas posledného týždňa som bol tri krát v lese, a zakaždým som sa vrátil so slušným úlovkom. Pre jedného hubára sa však tento koníček stal osudným. Päťdesiatpäťročného muža, ktorý sa pohyboval v Nízkych Tatrách, v katastri obce Hybe, napadol medveď a spôsobil mu [...]

Donald Trump, Emmanuel Macron

Trumpa pozvali na otvorenie Notre Dame. Zmieri sa s Macronom?

03.12.2024 18:00

Hoci je oficiálnou hlavou štátu stále Joe Biden, na slávnostnom otvorení obnovenej katedrály Notre Dame v Paríži bude USA reprezentovať jeho nástupca.

andrej babiš

Poslanci odmietli uznesenie k súdnemu zmieru medzi rezortom vnútra a Babišom

03.12.2024 17:55

Návrh predložila skupina poslancov parlamentu za opozičnú SaS.

Peter Pellegrini

Pellegrini odcestuje do Lotyšska. Na vojenskej základni v Adaži navštívi slovenských vojakov

03.12.2024 17:44

Slovenskí vojaci tam pôsobia v rámci vojenskej misie NATO.

Kažimír

V procese s Kažimírom bude možno rozhodovať Súdny dvor EÚ, jeho obhajca v tom však vidí naťahovanie

03.12.2024 16:14

Proces s Kažimírom má na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pokračovať v pondelok 9. decembra.

Juraj Paškuliak

Som dieťa ktoré zvolalo že cisár je nahý.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 239
Celková čítanosť: 411313x
Priemerná čítanosť článkov: 1721x

Autor blogu