V našom dome nájdete panoptikum bizarných ľudí. Jedným z nich je pán Nerváčik, bývalý učiteľ. Ten mal psychické problémy, ktoré sa po sedeniach u psychológa pozvoľna zhoršovali.

Preto na jeho odporúčanie vyhľadal služby psychiatra. Pravidelne ho navštevoval, užíval stále vyššie a vyššie dávky liekov a jeho stav sa ďalej zhoršoval.

Pán Nerváčik bol doma, a po izbe mu lietala mucha. Sedel pred počítačom, ktorý bol v rohu izby. Mucha mu poletovala popred hlavu. Prečo stále poletuje popred mňa, keď väčšina objemu izby je za mnou? Iď do čerta ty sviňa! Zahriakol ju.

Mucha neprestávala. Vytiahol Biolit a začal ho striekať po izbe snažiac sa trafiť muchu. Zasiahnutá mucha začala bzučať akosi inakšie, narážala mu do tváre, a napokon padla na zem. No konečne si skončila!

Keď sa ju pokúsil prišliapnuť, nechtiac čosi rozbil. Nič sa mi nedarí! Zvolal zúfalo, a kopol do rozbitého predmetu. Nie, spomenul si na lekárov, musím byť pokojný. Dobre, som pokojný, som pokojný, som pokojný opakoval si, a zhlboka dýchal. Nádych, výdych, som pokojný, som, pokorný.

Biolit mu podráždil hrdlo. Rozkašľal sa. Skurvený smrad, skurvené muchy! Kričal, a hodil sprej do kúta, odkiaľ sa odrazil a rozbil vázu. Ty skurvený sprej! Zvolal, a kopol do stola. Ja som pokojný!

Chytil stoličku a tresol ju o zem. Ja som pokojný! Chytil skrinku a rozlámal ju. Len kľud, ja som pokojný, ja som spokojný, šepkal nepríčetne. Ja som pokojný! Zvrieskol. Nádych výdych! A chytil laptop za klávesnicu, zahnal sa ním až vzduch zastenal a švihol monitorom o stôl. Som pokojný, som pokojný! Vrieskal pán Nerváčik tak že susedia tŕpli, a všetko ničil, až kým nemal zdemolovaný celý byt. Návštevy u psychoterapeutov mali úspech.