Dostala sa mi do rúk kniha Krabica od Vladimíra Garaja. Kniha má vyše dvesto strán, je v pevnej väzbe, má pekný dizajn obálky a dobre napísanú anotáciu, ktorá človeka povzbudzuje k čítaniu.

Poviedky sú o bežných ľuďoch, ktorí žijú svoje obyčajné a niekedy neobyčajné životy, ich vzťahoch s inými ľuďmi o ich radostiach a trápeniach. Dlhšie kapitoly v knihe sú členené do kratších častí, takže sa rýchlo a ľahko čítajú.

Zaujala ma poviedka o komplikovanom vzťahu Piotra, mladého spisovateľa a jeho múzy, Žochy, a potom poviedka o milostnom triu hudobníkov a drogách ktoré ich nakoniec zničili.

Vlado používa zaujímavé slová, zaujalo ma napríklad toto: A Ján bol odiaty velblúďou srsťou a jedol kobylky a poľný med.

Autor uvažuje o náboženských hnutiach a sektách: Nie sú kántrinohy ako Iga práve ľudia ktorí manipulujú božie slovo? Nie je baránok len natiahnutý v tomto prípade na škripci?

V príbehoch sú pútavé opisy, napríklad: Posledné dni lialo ako z krhly. Ulice pripomínali akýsi nostalgický svet. Posiate lístím javorov a vrtuľkami semien týchto stromísk, ležérne sa vlnili v nárazoch vetra sťa jedna veľká kaluž.

Mal som pocit že v niektorých poviedkach sú autobiografické prvky. Mám na mysli konkrétne cestu do Himalájí.

Vlado sa vie vcítiť do pocitov iných ľudí, čo je badateľné v príbehu o maliarovi.

Zaujímavé je že v šachovej poviedke píše o smrti v mužskom rode, rovnako ako Nemci.

Najviac sa mi páčili poviedky o Fialovej hore, o maliarovi, mikropoviedka Polená, a Sedmospáč.

Autor ako spisovateľ dozrel, má svoj osobitý štýl, slovník. Čítal som od neho niekoľko kníh, táto je najlepšia.

Knihu odporúčam, najmä ak si chcete dopriať príjemné osvieženie a prečítať niečo iné, niečo nové, čo je mimo knižný mainstream.