Vracali sme sa od strýca. Ja a mamka sme cestovali v autobuse. Väčšinu cestujúcich tvorili študenti vracajúci sa zo školy. V natrieskanom vozidle sa nám ušlo miesto na zemi pri dverách. Mamka sedela na schodíkoch a medzi nohami mala tašku plnú zaváraninových pohárov s fazuľovým lekvárom.

Šofér je asi šesťdesiatročný pán. Je rozvalený nakrivo, ako keby ho porazilo. Na tvári má taký nedefinovateľný výraz, oči prižmúrené, nedá sa určiť či je v bezvedomí, alebo sleduje cestu pred sebou. Rukou si podopiera hlavu. Keď sa mu lepšie prizriete, zbadáte že v nej drží telefón.

„Nemám prádlo zo žinky zvešať a dnu ho dosušiť? Nebude pršať?“ Pýta sa ho manželka.

„Neviem.“

„Kde si teraz?“

„Tu za Novou baňou.“

„A dobre sa ti ide?“

„Dobre, dobre.“

Šoférova žena chvíľu mlčí. Potom sa ho opýta:

„Prosím ťa pekne, a nie je na ceste veľa áut?“

„Nie je.“

„Dávaj si tam pozor. A u nás na sú sliepky zo susedovho dvora. Čo mám s tým robiť?“

„Neviem.“

„Asi prešli cez deravý plot. Ja som dala prádlo sušiť a nejaké mraky sa tu zbiehajú, čo myslíš bude pršať alebo nie?“

Šofér počúva a točí volantom. Dvadsaťročná rachotina letí po ceste.

„Ja neviem čo mám našemu susedovi povedať, že nám tu jeho sliepky pobehujú.“

Šofér pokrčil plecami.

„A dávaj si pozor na tej ceste, aby si nehavaroval.“

„Dám si pozor.“

„A nie je tam veľa áut?“

„Nie je.“

„A jedol si pred cestou poriadne?“

„Jedol.“

„A nemala by som to prádlo predsa len dať dolu? Čo myslíš, bude pršať?

Napokon predsa len začalo. Teda aspoň v miestach cez ktoré išiel autobus. Ja a mamka sme sedeli na zemi, cez strechu rozdrbanej rachotiny sa cícerkom liala voda. Pri zákrutách sa mi liala priamo na hlavu do vlasov, stekala mi po tvári. Sedeli sme tam s mamkou celý mokrí, a dúfali sme že autobus sa nerozpadne, a my sa živí dostaneme domov.