V jednej bratislavskej škole sa stala takáto vec: upratovačka potrebovala vyčistiť záchody. Naliala preto do vedra Savo a doliala vodu. S touto silnou čistiacou zmesou potom vyčistila všetko čo potrebovala. Po tom ako skončila, vedro odložila v kabinete. Zakrátko do kabinetu vošiel jeden učiteľ. Zavrel sa tam, a keďže sa mu páčili školáčky, tak sa na nich, pozerajúc na ne spoza záclony ako pobehujú po dvore, ukájal. Ruka mu pri tom narážala do plastového kostlivca využívaného na hodinách biológie. Kosti hrkali. Pri vyvrcholení vyfrkol do vedra. Toto vedro tam stálo ešte asi zo dva týždne. Potom prišla upratovačka, vytiahla z neho špinavú handru, vyžmýkala ju, a vedro nevedno prečo (asi bola ekologička) vyliala do neďalekého jazera. Tam krátko pred tým nespokojný drobnochovateľ vypustil tri korytnačky písmenkové. Tie plávali hore dole a obhrýzali vodné rastlinky. A tu zrazu prišli do kontaktu so špinavou vodou z vedra, ktorá v dôsledku špeciálnej prímesi nadobudla zázračné účinky. Korytnačky začali rásť. Rástli až dovtedy kým neboli také veľké ako rúči mládenci. Stali sa z nich polokorytnačky, poloľudia. Začudovane si obzerali samé seba a pýtali sa: kto sme a čo tu robíme?
„Viete čo,“ povedala jedna z korytnačiek „keď už sa takto podobáme na ľudí, mali by sme si dať mená. Budeme sa volať takto: ty budeš Lui, ty Dui, a ja budem Forster, OK?“
Korytnačky súhlasne prikývli.
„To že si dáme mená je prejav istej inteligencie, no a potom sa uvidí…“
Naspäť do vody ich to neťahalo, preto sa začali potulovať po okolí aby si našli miesto na nocľah. Natrafili na akúsi chátrajúcu budovu plnú bezdomovcov čo vydesení utiekli hneď ako ich zbadali. Na druhý deň ráno povedala jedna z korytnačiek:
„Stala sa s nami veľká zmena. Už nie sme len nemé tváre, sme niečo viac. Musíme si to vážiť a musíme dokázať že si to zaslúžime. Preto by sme mali robiť niečo užitočné.“
„A čo budeme robiť?“ Spýtali sa jeho kamaráti.
„Budeme bojovať proti zlu. Budeme to robiť potajomky, lebo keby nás ľudia uvideli, tak by nás chytili a ukazovali v cirkuse. Preto budeme chodiť po kanáloch a naše hrdinstvá budeme robiť zásadne v noci. Aby sme sa nemuseli báť, ozbrojíme sa kovovými trúbkami a valaškami. Neskôr sa snáď dostaneme aj ku pištoliam.
Korytnačky sa večer potulovali po Petržalke. Zrazu zbadali že nejaký dôchodca idúci s nákupnými taškami z Tesca si skracuje cestu cez trávnik. Pribehli k nemu.
„Hej ty, toto nerob. Ničíš trávu. Máš chodiť po chodníku, lebo ten je na to určený. Ako by to vyzeralo keby všetci chodili po tráve?“
Dedko sa preľakol, prikývol, čosi zašomral a zmizol. Potom pokračovali v obhliadke sídliska. Po čase zbadali iného dôchodcu ako venčí psa. Po tom ako pes urobil veľkú potrebu sa jeho majiteľ začal zberať na odchod. Korytnačky išli za ním.
„Hej pane. Váš pes sa vykôpkoval na trávu. Takto znečisťujete sídlisko. Zdvihnite to po ňom a odneste to do smetiaku, lebo ak nie, vyobšívame vás touto oceľovou trubkou.“
Vystrašený majiteľ psa ihneď urobil tak ako mu korytnačky prikázali.
Takto títo traja mutanti dohliadali na to aby všetko fungovalo tak ako má. Časom bol v meste taký poriadok že to začalo byť podozrivé. Všimla si to jedna televízna reportérka a podarilo sa jej korytnačky vypátrať. Skamarátili sa, a ona im zabezpečovala aký taký prísun informácií a kontakt s okolitým svetom. Táto žena obohatila ich život aj inak. Vedela čo je to tikot biologických hodín, a samozrejme, mala partnera. Pochopila ale že korytnačky jej decko neurobia, tak s nimi smelo sexovala. Nebolo to ťažké, korytnačky pred tým myslievali len na korytnačiu kloaku, no reportérka ich predsa začala zakrátko priťahovať. Boli predsa napoly ľuďmi, to sa nedá ošáliť. Sex bol jej protislužbou za to že bola vždy prvá pri tom keď sa stalo nejaké hrdinstvo a mohla urobiť atraktívnu reportáž. Navyše jej to robilo dobre.
„Ach, ty keď sa na mňa zvalíš s tým svojím pancierom, hneď som hotová!“ Kričala od rozkoše keď sa po nej zelení hrdinovia váľali.
Časom sa korytnačky dostali do ohrozenia. Hrozilo im že ich nájdu, chytia, a zavrú do zoologickej záhrady. Tak boli obzvlášť obozretné a robili radšej len menšie a bezpečnejšie veci. Napomínali ľudí aby neodhadzovali cigaretové nedopalky na chodníky, napomínali nedisciplinovaných psíčkarov, a podobne. Našli si záľubu v znášaní rôzneho šrotu do svojho pelechu. Naznášali ho tam ohromné množstvá. Pokazené televízory, kusy železa, rôzne druhy starého nábytku a množstvo iných rároh. Ani nevedeli prečo to robili.
Prišla zima, a v Bratislave nasnežilo. Korytnačky aj so svojou kamarátkou reportérkou sa išli v noci prejsť na Kamzík. Tam sa potom na somárskej lúke spúšťali na pancieroch dolu svahom. Keď už sa vyšantili, spýtal sa jeden z korytnačiakov svojich kamarátov:
„Počujte, nemáte niekedy pocit že pred tým ako sa s nami stala táto zmena to bolo lepšie?“
„Áno, myslíme si že pred tým to bolo lepšie.“ Odvetili mu kamaráti. „Teraz keď sme spolovice ľuďmi, trápia nás aj také veci aké nás pred tým netrápili. Cítime duševnú bolesť. Teraz nás trápi pocit zodpovednosti, svedomie… Nevieme či robíme dosť pre to aby bol tento svet lepší.“
Korytnačky sa odmlčali. Tu si k nim prisadla reportérka, a striasala si sneh z čižiem.
„Tak čo chlapi,“ spýtala sa ich „ako sa vám tu páčilo? V lete je tu bobová dráha. Keď bude karneval, tak sa prídeme povoziť a potom si dáme kofolu hore na Kamzíku. Je odtiaľ výhľad na celé mesto. A čo, nepôjdeme už? Mne už nejako premokli topánky a oziabajú ma nohy.“
Pobrali sa pomaličky do mesta. Korytnačiek sa zmocnila akási melanchólia. Premýšľali či by nebolo možné premeniť sa naspäť na obyčajné korytnačky písmenkové. Potom budú len plávať v Dunaji, kŕmiť sa vodnými rastlinkami a muchami, a žiadne ideály ich už trápiť nebudú. Ale ako zohnať mutagénnu zmes keď nepoznajú jej receptúru? Mračili sa. Ktovie, možno na to raz prídu, korytnačky sú dlhoveké. Budú mať dosť času na premýšľanie.
to je ukážka z toho rukopisu, ktorý vám nechcú... ...
?????????????????????????????????????? ...
V Starom Meste v starom čínžiaku ktosi zazvoní... ...
Celá debata | RSS tejto debaty