Od istého času sa s nimi reportérka prestala stýkať. Dôvodom bolo to, že sa dostala do druhého stavu. Je to prirodzené. Každá žena chce mať dieťa, a ani ona nebola výnimkou. Po tom, čo vo svojej kariére v médiách dosiahla snáď všetko čo sa len dá, zatúžila po zmene. Už jej pomaly ťahalo na štyridsiatku, bol najvyšší čas založiť si rodinu. S priateľom, úspešným podnikateľom sa napokon, po viacerých rokoch chodenia zosobášili. Mali takú svadbu, aká sa na takýchto ľudí patrí; honosnú, s množstvom hostí, a s prizvanými novinármi. Po svadbe sa novomanželia vybrali na svadobnú cestu na Seychely. Po návrate domov sa budúca mamička zdržiavala vo svojom luxusnom byte, čo si spolu s manželom kúpili, vyhrievala sa na terase a pila džúsiky. Napokon sa dieťa narodilo. Stalo sa tak na najlepšej súkromnej klinike široko ďaleko. Otec bol pri pôrode prítomný. A tu, hrôza! Dieťa sa narodilo s korytnačou hlavou! Zdesení rodičia museli podplatiť lekárov aby o celej veci mlčali. Reportérka bola v koncoch. Nebola schopná vysvetliť manželovi prečo je dieťa také. Ten strašne zúril a napokon ju vyhodil. Odvrhnutá manželka sa ubytovala v hoteli. Tam sa jej zmocnil hnev a hnus, a svoje zelené dieťatko zadusila v postieľke vankúšom. Potom ho vyhodila do smetiaku. (Jedna kolegyňa rosnička jej rozprávala že sa to tak nemá. Že skúsené kurvy vyhadzujú mŕtvy plod do výťahovej šachty, lebo je to bezpečnejšie.) Zakrátko nato sa nervovo zrútila a išla sa udať na políciu. Dostala niekoľko rokov natvrdo. Vo väzení nemala ako cvičiť svoj intelekt a preto ohlúpla. Z toho ako skončila by pukla od jedu, ale keďže bola silná osobnosť, nestalo sa tak, a iba jej to udrelo na mozog. Stará Cigánka ju tam naučila fajčiť a fetovať. Keď ju prepustili z basy, ocitla sa na ulici. Najprv mrzla v parku na lavičke, nakoniec sa došmatlala na železničnú stanicu, a nasadla na vlak ktorým sa načierno odviezla do Bratislavy. Tam potom žila ako bezdomovkyňa. Jednej noci, keď sa poflakovala po meste, ich stretla. Boli to oni, jej korytnačiaci. Boli už len dvaja, lebo toho tretieho v Kremnických vrchoch, z neznámych dôvodov zrazil vlak. Už boli aj prípady, keď tam vlak zrazil medveďa. Tentokrát sa nepodarilo identifikovať zrazené zviera, lebo poškodený sa odplazil kamsi do kríkov kde ho nikto nenašiel.

Reportérka sa spolu so svojimi niekdajšími kompánmi natlačila do zdevastovanej trafostanice kde spolu mrzli. Ona, niekdajšia hviezda, sa premenila na úplnú trosku. Bola oblečená v rôznych starých handrách čo povyberala z kontajnerov. Vyzerala ako stará a zanedbaná, na heráku závislá štetka z rokov deväťdesiatych. Triasla sa od zimy, a sýtila krabicovým džúsom. Práve študovala jeho obal v snahe dozvedieť sa aké vitamíny a antioxydanty tento nápoj obsahuje.

„Daj sa mi napiť!“ Zrúkne na ňu jedna z korytnačiek.

„Nevrieskaj na mňa ty hlupák zelený!“ Odsekne mu ona.

„Ty počuj, uvedom sa.“ Dobiedza do nej korytnačka tvrdohlavo. „Už nie si tá celebrita čo kedysi. Si obyčajná nula. Tak sa podľa toho chovaj.“

„Hej? No dobre, a prečo som takto skončila?“ Plačlivo sa spýtala ona. „To je vaša vina. Zničili ste mi život. Rozbili ste mi manželstvo!“

„Čo to táraš? My sme ti manželstvo nerozbili…“

„A čo to decko?“

„To ten tretí.“ Zvalili to korytnačky na svojho mŕtveho druha.

O niekoľko týždňov neskôr, keď sa potulovali po kanáloch, zbadali zrazu čosi v tme. Vyzeralo to ako nejaké nehybné telo ležiace v odpade.

„Čo to tam je?“ Spýtal sa ktosi z nich.

„Neviem. Nie je to náhodou mŕtve decko?“

„Decko? Čo by tu robilo? To bude asi mŕtvy pes.“

Ihneď sa tam všetci išli pozrieť. Náhle reportérka padla na kolená a rozplakala sa.

„Ó, ty môj chudáčik maličký! Takto si skončil. Ako ti život ukrivdil. Ó, ako mi je ľúto!“

„Nevyzerá to že by bol mŕtvy veľmi dlho.“ Poznamenala ktorási z korytnačiek, skúmajúc mŕtvolu. „Buď zomrel od hladu, alebo od zimy. A možno mu k smrti dopomohla aj nejaká choroba.“

„A toto čo je?“

„Obhrýzli ho hlodavce.“

„Ach, ako mi je veľmi ľúto!“ Nariekala úpenlivo nešťastná matka. „A ako sa sem mohol dostať? Veď mal byť dávno mŕtvy…“

„Možno si ho celkom nezadusila, on ožil a vyplazil sa z toho kontajnera. Potom sa pretĺkal po kanáloch.“

„Chudáčik!“ Nariekala reportérka nad mŕtvolou. „Čo si sa tu musel natrápiť, a ja som za to všetko zodpovedná! Keby som ťa objavila skôr, tak by som ti zachránila život, a vychovala by som ťa. Takto som zmárnila svoje jediné dieťa, a už som pristará na ďalšie.“

Pre reportérku bol nález mŕtvoly svojho dieťaťa ktoré roky živorilo po kanáloch taký otriasajúci že z toho ochorela. A vôbec, všetci sú úplne na dne. Mlčky sedia, chvejú sa od zimy a smutne pozerajú do neurčita.

„Vy si vôbec neviete predstaviť aké to je keď žena zostarne!“ Zvolala reportérka. „Kam sa podela moja mladosť a krása? Vy nikdy nepochopíte čo všetko som musela urobiť pre svoj vzhľad. Koľko som o seba musela dbať, koľko toho do seba investovala… Za tie peniaze čo som počas svojho života investovala do kozmetiky by sa dal kúpiť dom! A čo z toho teraz mám? Nič!“

Korytnačky mlčia. Dlhšie je ticho. Narúša ho len hluk áut v diaľke a kvílenie studeného vetra. Mlčky a apaticky sedia celé hodiny. Zrazu si reportérka na čosi spomenie. Rozžiaria sa jej oči, spľasne rukami a zvolá:

„Ááách, pleťové masky! Mmm…“ Potom je chvíľu ticho. Premýšľa o čomsi príjemnom, usmieva sa. „Hm, med, citrón, avokádo… exotické prísady… Hm, dávali sme si robiť ovocné masky…“ Pokýve hlavou. „Tvárová akupunktúra, manikúra, nutricionizmus, vzduchotariánstvo…. To boli časy. Ach, čo sme sa s priateľkami nachodili na rôzne skrášľovacie kúry. Chodievali sme na spinning, pilates, Tae bo… Radievali sme sa s firemnou astrologičkou. Viete, lebo veľmi záleží na tom kedy si čo dáte urobiť. Napríklad ak idete ku kaderníčke alebo na masáž, ich účinky budú silnejšie a trvácnejšie ak je vtedy správne postavenie planét, a predovšetkým Mesiaca. A okrem toho, každý kozmetický prípravok má svoje vibrácie, a toto všetko treba správne zosúladiť.“

Reportérka bola stále chorľavá, a jej stav sa nepretržite zhoršoval. Keď sa raz v noci v treskúcom mraze potulovala po uliciach, premohla ju únava, stratila vedomie a zamrzla. Ráno ležala mŕtva a pokrytá námrazou vo veľkom betónovom kvetináči v Starom meste. Myšlienky Bratislavčanov sú vo výšinách, nemajú radi mŕtvych bezdomovcov na chodníkoch. Všetci ľudia chodili nevšímavo okolo. Mamičky kázali deťom nedívať sa. Nikomu ani nenapadlo čo za bývalú hviezdu to je. Mŕtvola tam ležala až do obeda kým ju odpratali.

Jednej noci sa jeden z korytnačiakov potuloval po parku. Všimol si tam na lavičke zabudnutý kufrík. Prišiel k nemu, zvedavo do neho nazrel, a s ohromením zistil že je plný peňazí. Rýchlo ho schmatol a utekal s ním do kanálu. Svojmu kamarátovi nič nepovedal. Na druhý deň sa vybral do mesta rozhodnutý tieto peniaze minúť. Schovával sa v parku v kríkoch a premýšľal že čo si kúpi. Vtom zbadal neďaleký obchod s automobilmi. Vybral sa tam. Chodil pomedzi autá, obzeral si ich a tu zrazu začul:

„Ja som tvoje auto.“

Otočil sa že kto to povedal. Nikoho nevidel.

Po chvíli sa zase ozvalo:

„Ja som tvoje auto.“

Korytnačiak sa otočil a zistil že to rozpráva hovoriace auto.

„Ja som tvoje auto.“ Ozvalo sa po tretí krát. „Kúp si ma.“ Povedalo auto a bliklo svetlami.

Ten neváhal a išiel si auto kúpiť. Predajca stál pri akomsi pulte, usmieval sa, klopkal si nohou a tíško si pospevoval:

Svet je plný prekvapení,
často na to myslím.
Keď sa niečo nové stane,
vždy pozornosť zbystrím!

Môj kamarát Ivan,
čo nado mnou býva,
nič iné nerobí,
len o autách sníva.

Páčia sa mu Fóbie ba aj Koktávie!

Všetko prebehlo bez problémov. Keď predajca uvidel nemalú hotovosť v rukách zvláštneho návštevníka, bol samá ochota, a zdá sa že ho vôbec nevyvádzalo z miery to že predáva auto veľkej korytnačke.

Po tom čo si korytnačiak auto kúpil, nerobil nič iné, len sa na ňom vozil. Bavilo ho to.

„Počúvaj,“ spýtal sa raz auta „povedz mi ako je to možné že hovoríš?“

„Lebo ja som hovoriace auto.“

„A páči sa ti že jazdíme?“

„Jasné, samozrejme.“

Tak celé noci nič iné nerobili, len jazdili kade tade a zhovárali sa. Auto bolo tak trochu fajnovka. Raz keď korytnačiak tresol dverami, povedalo:

„Au, nebúchaj tak tými dverami.“

Raz, keď ho čosi nahnevalo, kopol do auta.

„Au, to bolí!“ Zvolalo vtedy auto.

Z korytnačiaka sa zakrátko stal rýchly a suverénny šofér. Jeho rýchle a drahé auto lákalo k športovej jazde. Raz v noci sa hnal asi stovkou cez nejakú dedinu a náhle mu do cesty vbehol nejaký človek. Nestihol zareagovať a zrazil ho. Zastavil, vystúpil von a išiel sa pozrieť koho to zrazil. Bola to nejaká starena. Náraz ju odhodil o niekoľko desiatok metrov ďalej. Bola namieste mŕtva. Ihneď sa vrátil k autu. Jeho predná maska a kapota boli silne zdeformované.

„Aúúú, to strašne bolí!“ Stenalo auto.

„Prepáč, veľmi ma to mrzí. Ešte šťastie že sme zrazili iba tú chatrnú starenu, a nie nejakého statného chlapa. To by škoda na aute bola väčšia!

A teraz rýchlo zmiznime!“

Okamžite odtiaľ ušli. Korytnačiak potom auto zaparkoval v starej garáži čo mal prenajatú, a celý nasledujúci deň ho starostlivo čistil aby na ňom nezostala žiadna stopa po krvi. Auto stenalo a zahŕňalo ho prívalom výčitiek za to že mu ublížil. Dlhý čas zostalo v garáži lebo jeho majiteľ sa bál aby ho nevypátrala polícia. Potom ho dal do servisu opraviť a začal na ňom zase jazdiť. Vôbec sa zo svojej nedávnej nehody nepoučil a aj naďalej prekračoval maximálnu povolenú rýchlosť. Raz keď sa takto hnal po vidieckych cestách, nezvládol v zákrute riadenie a vyletel s autom z cesty. Narazil do stromu. Korytnačiak, keďže nebol pripútaný, vyletel von cez čelné sklo a zabil sa. Auto bolo totálne zničené.

„Áááá…“ Revalo. „Ááách, ujujujujúúúj!!! To je ale bolesť!“

Auto žalostne nariekalo, zavýjalo, a po dlhom trápení napokon zomrelo.