Život v meste nás ubíja. Behom týždňa sme vo svojich zamestnaniach, no ihneď ako nadíde vytúžený piatok, zbalíme sa, do batohov naložíme proviant, oblečieme sa do vojenského oblečenia zo sedemdesiatych rokov, alebo si natiahneme flanelové košele a decentné tesiláky vymeníme za džínsy. Nasadíme si kovbojské klobúky, obujeme kanady, a hurá za dobrodružstvom do hôr.

Tak to bolo aj teraz. Po sparnom letnom týždni, keď naše srdcia pišťali za divočinou, a my, sediac v práci, nevedeli sme sa dočkať až si budeme okolo táborového ohňa spievať trampské piesne. V piatok ráno sme vyrazili. Ako vždy, aj teraz sme boli plní radosti, keď sme štartovali spred paneláku. Pri odchode nám na rozlúčku zamával bezdomovec Jožo, kamarát z dvora, sediaci v zimnej vetrovke pod schodmi, s fľaškou Okeny v jednej ruke a krajcom chleba v druhej. Viezli sme sa celá partia v našej Škode Favorit natretej kaki farbou, vzadu s prívesným vozíkom do ktorého sme nahádzali svoju batožinu – ruxaky, ešusy, spacáky a karimatky, stany, celty, jedlo a pitie, a kotlík na guľáš.

Za volantom sedel Dalibor. Cmúľal Bonpari a pohmkával si akúsi melódiu. Ja som sedel vedľa neho a v rukách som držal denník. Vzadu sedeli pri ľavých dverách Laco, pri pravých dverách Maťo, a medzi nimi Bohuš, ktorému na kolenách sedela Cica, povolaním veterinárka, naša priateľka a verná spoločníčka s ktorou som sa spoznal pred tridsiatimi rokmi na podnikovej schôdzi v rekreačnom zariadení Slovatextilu.
Pôvodne mal ísť s nami aj Zdeno, ale majster ho na poslednú chvíľu povolal na nočnú vo fabrike, tak sme namiesto neho vzali náhradníka – Kuba, ktorý sedel medzi Bohušom a Maťom, a v rukách zvieral bandasku ríbezľového vína.

Náš plán sa hneď v začiatkoch dostal do ťažkostí – roztrhol sa nám na polceste klinový remeň. Museli sme auto dotlačiť do najbližšieho autoservisu. Povedali nám že oprava bude trvať niekoľko hodín. Našťastie nablízku bola reštaurácia. Zamierili sme do nej, posadali sme si za okrúhly stôl, a dali si držkovú. Keď sme sa vracali po auto, ktosi vyskočil spoza latkového plota a vystrašil nás. Bol to Maťo, ktorý na začiatku kamsi zmizol a my sme ho nevedeli nájsť. Povedal nám že sa tu stretol s kamarátom pestovateľom ktorý momentálne brigáduje v novinovom stánku, kde na neho natrafil keď si bol kúpiť cigarety. Na tvári mal šťastný výraz a v rukách držal vedro plné čerešní.

Náš plán bol navštíviť Indiánsku zem a dostať sa do jej centra. Prejsť Medvedí kaňon, nájsť a preskúmať jaskyne Siouxov. Potom sme sa chystali utáboriť v zemi Hobitov, a následne sa nechať viesť kam nás nohy zavedú, až na hranice Mordoru. Naložili sme si ruxaky na plecia a vydali sme sa hore dolinou. Predierali sme sa popri potoku pomedzi lopúchy, prešli cez rúbanisko z ktorého sa naskýtal výhľad na osadu pozostávajúcu z chatrčí nakopených v údolí. Videli sme aj obyvateľov ako pobehujú pomedzi chyže a pália gumy. Indiánom sa darilo dobre. Išli sme ďalej, až nakoniec sme sa kdesi stratili. Nebojte sa, hovoril Laco, to sa tam kam chceme tadiaľto musíme dostať. Všetko je v pohode, nie sme v Tatrách, tu sa nám nemôže nič stať! Tam medzi stromami je taká skala. Tú uvidíme. Pôjdeme okolo nej, a potom tam už musíme byť. Len si dávajte pozor pod nohy, aby ste si nevyvrtli členok. Boli sme stále viac dezorientovaní, a nakoniec keď sme našli prvú voľnú plochu, tak sme sa na nej utáborili a založili oheň.

To preto sme zablúdili, lebo sme si nevšimli tú zarastenú odbočku hneď na začiatku, hovoril Dalibor. Laco, za to že si nás zle viedol dostaneš na dnešný večer trest mlčanlivosti. Kubo, ty pôjdeš teraz nazbierať raždie do lesa aby ho bolo dosť na oheň. Cica pôjde umyť kotlík do potoka, a začne variť. My ostatní postavíme stany.

Sedeli sme okolo ohňa. Kubo hral na gitaru, a spievali sme si. Mali sme v rukách poháre a popíjali sme. Cica sa sťažovala že v práci mala ťažký týždeň, ktorý bol zakončený tým že jej do veterinárnej ambulancie priniesli znásilnenú jazvečíčku. Ja na to môžem kašľať. Povedal Dalibor, odkrajujúc si zo salámy. Za tri roky idem do dôchodku, dovtedy vydržím, a potom mi bude všetko jedno. Siahol som do batoha. Vybral som z neho konzervu s treščou pečeňou, a pustil som sa do nej. Rozprával som sa v práci s jedným čo pracoval na salaši, hovoril Maťo, otvárajúc šproty v oleji, a ten vravel: tam bola strašne jednotvárna strava. V pondelok jem sür, v utorok sür, v stredu sür, v štvrtok sür, v piatok… Eeee? Klobásu! A takto stále dookola, až mi vyrazila kyselina do hrdla a zareval som ako medveď. Nakoniec som z toho jedla zosürovel, a keď som prišiel domov k žene, namiesto pozdravu som pred ňou zahrešil, a dal jej zaucho.

Oheň pukotal. Hral som na ústnej harmonike. Kamaráti melancholicky pozerali do plameňov. Vedľa na kláte sedel Bohuš a túlil k sebe Cicu ktorá mu sedela na kolenách. Tvárila sa odmietavo a bránila jeho nežnôstkam. Stále sa mu ju nepodarilo zlomiť!

Bola noc. Ležal som v spacáku, bavlnené spodné prádlo ma príjemne hrialo. Listoval som si v časopise Záhradkár, ktorý som si pribalil. Potom som ho odložil, vzal cancák a začal do neho zapisovať: Dnes sme mali úspešný deň ktorý sme strávili prieskumom nových oblastí divočiny, a náš plán sa nám podarilo naplniť na stodesať percent. Ach, Zdenči, aká škoda že tu nemôžeš byť s nami. Dám si teraz horalku a milu za teba, že máme v tvojej osobe takého dobrého kamaráta do partie!

O niekoľko hodín neskôr zobudil som sa zrazu na to ako ma Maťo kmása za plece, a s vydesenou tvárou hovorí: Počuj Karol, stala sa hrozná vec. Ja som sa z toho ríbezľového vína a čerešní posral!

Na druhý deň sme putovali ďalej. Predierali sme sa cez les a odhŕňali vetvy. Poobede sa rozpútala búrka v ktorej sme poriadne zmokli. Na jednom úseku sme museli odháňať roje dotieravých mušiek, ktoré do nás neúnavne dobiedzali. Laco a Kubo boli z pochodu vyčerpaní. Bohuš sa statočne držal. Maťovi sa v kanadách urobili otlaky.

Stáli sme na okraji Mordoru, tam kde nebolo možné ísť ďalej. Spoza plota sme sa pozerali na haciendu. Čierny dym z jej komína stúpal, a bol ako keby predzvesťou začínajúceho Veku temna. Vedľa boli odparkované terénne autá. Cítili sme hnev voči zbohatlíckym lotrom ktorí by si to čo má patriť všetkým najradšej privlastnili. Všetci sme na haciendu škaredo zazerali. Dalibor stál vedľa nás, a my sme s napätím čakali čo povie. Napokon si poopravil klobúk, poškrabkal bradu, a so zachmúreným výrazom povedal: Dočerta!

Na záver čundru sa nám stala dramatická príhoda. Večer za súmraku, keď táborák krásne plápolal, a my sme sedeli okolo neho, začuli sme v lese lomoz. Napokon sa na čistine zjavilo zviera. Pozerajte chlapi, skríkol ktosi, ukazujúc prstom do tieňa za zhrdzavenou mliekárenskou cisternou. Veď tam je medveď. A naozaj, medveď sa k nám približoval. Skúšali sme ho odplašiť. Dupali sme, búchali papekmi, no márne. Strčte pred neho fakľu a odplašte ho ohňom! Zvolal ktosi. Napokon sa prikradol celkom k nám, a aby nám neublížil, dúfajúc že ho uzmierime, začali sme ho kŕmiť. Najprv zožral chleba s maslom a slaninu ktoré boli vyložené na pni, potom mu Laco podal hydinovú paštétu, ktorú medveď zožral. Keď sme mu nechceli nič ďalšie dať, hrozivo zavrčal. Následne zožral aj ďalšiu konzervu s pečeňovou nátierkou. Nakoniec zožral konzervu sardelových očiek. To už mal dosť, a pomaly zmizol. Vydýchli sme si, medveď nám neublížil.

Cestou späť sme sa od traktoristu z družstva dozvedeli že to nebol medveď ale pes z neďalekého kravína, ktorý sa odtrhol z reťaze a dotúlal až k nám. Bohuš, ktorý sa zviera počas incidentu pokúšal fotiť na flexaretu tomu dodnes odmieta uveriť a je presvedčený že sme sa stretli so skutočným medveďom. Nanešťastie, keď sa Cica pri krájaní cibule do gulášu porezala do prsta, podnapitý Dalibor si Bohušov fotoaparát pomýlil s lekárničkou a osvietil mu film. Takto sa nikdy nedozvieme čo to bolo za zviera.