Dostojevskij patrí medzi klasikov. Každý sčítaný človek by mal poznať aspoň niektoré jeho diela.

Toto čo teraz napíšem bude možno znieť ako opovážlivosť, ale medzi knihami od neho sú rozdiely v štýle aj v kvalite. Viaceré sa mu moc nepodarili.

Bratia Karamazovci napríklad. Boli by celkom fajn, keby to nebolo také dlhé. Keď to čítate tak to bije do očí že autor to naťahoval aby to bolo čo najdlhšie. Alebo taký Idiot je podľa mňa veľmi slabý román. Mnohí ho odporúčajú ako jeden z najlepších románov od Dostojevského. Myslím si že to je veľmi nešťastné a mnohých ľudí to znechutí. Ešte si myslím že veľmi slabý je aj dvojník, toho som, rovnako ako Idiota, ani nedočítal.

Ale tých podarených kníh od neho je oveľa viac ako nepodarených. Napríklad Strýčkov sen, Večný manžel, Hráč, Zápisky z mŕtveho domu, Zločin a trest…

Podľa môjho názoru najlepším Dostojevského románom sú Diablom posadnutí. O tomto diele sa popísalo mnoho, ťažko napíšem niečo nové alebo originálne. Je to antinihilistický román, autor v ňom predpovedal komunistickú hrôzovládu. Príbeh je písaný jemne ironickým, posmešným štýlom.

Najväčším záporákom je Peter Stepanovič Verchovenskij, rovnaký typ človeka ako boli komunistickí revolucionári. Zaujímavý je aj ďalší záporák, Stavrogin. To čo robí je také lynchovské. Napríklad v spoločnosti bol jeden pán, ktorý často hovorieval že ho nikto nebude vodiť za nos. Raz keď tam bol Stavrogin a zazneli tieto slová, tak prišiel k nemu, chytil mu prstami nos a niekoľko krokov ho zaň ťahal. Alebo raz povedal jednému pánovi že mu niečo pošepne, a namiesto toho mu zahryzol do ucha.

Veľmi sa mi páči Groteskný kapitán Lebiadkin a jeho smiešne básničky. Toho poburovalo, keď videl Lizavetu Tušinovú jazdiť na koni, no potom sa do nej zaľúbil. Začal o nej skladať básničky a obťažoval ju listami. Kuriózne je že kapitán Lebiadkin mal postihnutú sestru, ktorú si Stavrogin vzal za ženu (to bol jeden z jeho výstrelkov).

Takto je Lebiadkin opísaný, keď sa objavil na plese:

Na prázdnom pódiu sa zrazu mihla mohutná postava kapitána Lebiadkina vo fraku a bielej kravate. Kapitán, ako sa zdalo, prišiel do rozpakov a zastal v úzadí pódia. Zrazu sa v obecenstve ozvali výkriky. Lebiadkin! To si ty? Hlúpa červená kapitánova tvárisko (bol poriadne opitý) sa pri tomto oslovení roztiahla do širokého tupého úsmevu.Zdvihol ruku, pošúchal si ňou čelo, pohodil huňatou hlavou, a akoby odhodlaný na všetko, urobil dva kroky dopredu a – zrazu vyprskol smiechom, nie hlasným, ale srdečným, dlhotrvajúcim, šťastným, od ktorého sa roztriaslo celé jeho telisko a zúžili očká. Pri pohľade naňho sa div nie polovica obecenstva zasmiala, dvadsať ľudí zatlieskalo.

Výborný je tiež groteskno-zlovestný profesor, ktorý dvíhal päsť a potom ju spúšťal dole:

Ale mňa v tomto okamihu zvlášť prekvapil prednášateľ, ktorý nasledoval po Stepanovi Trofimovičovi. Bol to tiež ktosi ako profesor (ani teraz presne neviem ktoto bol)… Teraz chodil z kúta do kúta, a ako Stepan Trofimovič, aj on si šeptal popod nos, ale hľadel do zeme, nie do zrkadla. Postavy bol malej, na výzor tak štyridsaťročný, plešivý, s prešedivenou briadkou, slušne oblečený. Ale najzaujímavejšie bolo, že pri každom obrate dvíhal pravú päsť, mával ňou v povetrí nad hlavou a náhle ju pustil dole, akoby šiel rozdrviť na prach nepriateľa.

O pár strán ďalej:

…predo mnou sa zase mihla postava cudzieho profesora, ktorý bol na rade po Stepanovi Trofimovičovi a ktorý sa pred chvíľou jednostaj rozháňal päsťou. Ešte stále chodil i ta, zahĺbený do seba, a mrmlal si čosi popod nos s jedovatým ale víťazoslávnym úsmevom. Akosi celkom bez zámeru (že som sa tam trepal!) som pristúpil k nemu.

Z mnohých príkladov viete, povedal som, že ak prednášateľ drží poslucháčov dlhšie ako dvadsať minút, už ho nepočúvajú. Pol hodiny sa nijaký lúmen neudrží.

Zrazu zastal a priam akoby sa bol celý striasol od urážky. Tvár mu vyjadrovala nesmiernu povýšenosť.

Nemajte obavy, zamrmlal pohŕdavo a prešiel popri mne.

A napokon keď vystúpil na pódium:

...a zrazu definitívna katastrofa ako bomba zavisla nad zhromaždením a vybuchla uprostred neho: tretí prednášajúci, maniak, ktorý sa stále rozháňal päsťou za kulisami, zrazu vybehol na scénu.

Vyzeral celkom ako šialenec. So širokým, víťazoslávnym úsmevom, plným nesmierneho sebavedomia, obzeral sa po rozbúrenej sále a zdalo sa, že je rád tomu zmätku. Ani trochu ho nemýlilo že musí prednášať v takej trme-vrme, naopak, navidomoči ho to tešilo. Bolo to také očividné, že to hneď upútalo pozornosť.

To je zase čo? Bolo počuť otázky. To je zase kto? Pst! Čo chce povedať?

Páni, zakričal z plného hrdla maniak, stojac celkom na kraji pódia, a takmer takým žensky škrekľavým hlasom ako Karmazinov, ale bez aristokratického maznania sa. Páni! Pred dvadsiatimi rokmi, v predvečer vojny s polovicou Európy, bolo Rusko ideálom v očiach všetkých štátnych a tajných radcov. Literatúra slúžila cenzúre; na univerzitách sa prednášal vojenský dril; vojsko sa zmenilo na balet, a ľud platil dane a mlčal pod korbáčom nevoľníctva. Vlastenectvo sa zmenilo na zdieranie úplatkov zo živého aj mŕtveho. Kto nebral úplatky, bol považovaný za buriča, lebo narúšal harmóniu. Brezové háje sa ničili na pomoc poriadku. Európa sa triasla… Ale Rusko nikdy, za celých nezmyselných tisíc rokov svojho života nezažilo takú potupu…

Zdvihol päsť, nadšene a hrozivo zamával ňou nad hlavou, a zrazu ju zúrivo spustil dolu, akoby drvil na prach protivníka. Búrlivé volanie sa ozvalo zo všetkých strán, zaburácal ohlušujúci potlesk. Tlieskala už takmer polovica sály: dali sa unieť aj celkom nevinní: hanobilo sa Rusko, pred všetkými, verejne, nuž či mohli nerevať od nadšenia?

To je ono! To už hej! Hurá! Nie, to už nie je estetika!

Maniak pokračoval vo vytržení. Odvtedy prešlo dvadsať rokov. Univerzity sa otvorili a pribudli nové. Vojenský dril sa zmenil na legendu; do plného počtu chýbajú tisíce dôstojníkov. Železnice pohltili všetok kapitál a omotalo Rusko ako pavučina, takže o takých pätnásť rokov sa možno bude dať aj niekde cestovať. Mosty horia iba zriedka, ale mestá horia pravidelne, v určitom poriadku, v požiarnej sezóne. Na súdoch odznievajú šalamúnske rozsudky a porotcovia berú úplatky iba v boji o existenciu, keď im prichodí umrieť od hladu. Nevoľníci majú slobodu a mlátia sa navzájom korbáčmi, zatiaľ čo predtým ich mlátili statkári. Moria a oceány vodky sa vypijú v prospech rozpočtu, ale v Novgorode – naproti starobylej a nepotrebnej Sofii – bola slávnostne postavená obrovská bronzová guľa na pamiatku tisícročia niekdajšieho zmätku a bezhlavosti. Európa sa mračí a znovu sa jej zmocňujú obavy… Pätnásť rokov od reforiem! A zatiaľ Rusko nikdy, ani v najkomickejších obdobiach svojej bezhlavosti nedosiahlo…

Posledné slová nebolo počuť, zanikli v reve zástupu. Bolo vidieť ako opäť zdvihol ruku a víťazne ju ešte raz spustil. Nadšenie nemalo hraníc: vrešťali, tlieskali, dokonca niektoré dámy kričali: Dosť! Nič lepšie už nepoviete!