Milotinej babičke začína demencia. Keď niečo robí, tak to nikdy nedokončí, zabúda, keď rozpráva, nevie nájsť správne slová, býva často dezorientovaná a nevie kde je. Milota však našla spôsob, ako priebeh choroby u nej spomaliť. Tým zázračným prostriedkom je tanec. Ten odbúrava stres, dvíha náladu, a zlepšuje zdravie, fyzické aj psychické. Keď Milotina babička príde k nej na návštevu, Milota pustí pesničky pre deti. A jej babička ako keby iba na to čakala. Vstane, začne sa vrtieť, prešľapovať z miesta na miesto, mávať okolo seba rukami. Tu by som chcel spomenúť, že táto stará dáma je morbídne obézna, a vidieť ju tancovať je pôsobivý pohľad. Milotine deti majú z nej veľkú radosť a vždy sa k nej pridajú. A takto, všeci spolu, vydržia tancovať aj hodinu. Potom sa, zadýchaní, spotení a šťastní, zvalia na gauč, a dajú si džús. Milotina babička stále hovorí, že vždy keď odchádza od svojej vnučky, cíti sa ako o dvadsať rokov mladšia.