Teraz Vám v krátkosti porozprávam, čo som bol za človeka. Aký som bol spočiatku hlúpy, ako neskôr zmúdrel a napokon všetko pochopil. Kedysi dávno ma všetci poznali ako vzorné dieťa, no počas dospievania sa začali problémy. Strednú školu sa mi ešte podarilo dokončiť. Zmaturoval som, ale nedostal sa na vysokú. Dal som si predsavzatie že to skúsim znova, o rok, a že počas nasledujúceho obdobia budem pracovať. Avšak žiadnu prácu sa mi nepodarilo nájsť. Rodičia boli sklamaní že ich syn nie je na vysokej škole, a keďže som už bol plnoletý, v byte ma tolerovali so zaťatými zubami. Vtedy sa so mnou stalo niečo strašné. Stal sa zo mňa narkoman. Moja závislosť sa napokon stala tak silnou že som začal kradnúť, a raz keď rodičia neboli doma, vzal z bytu televízor a video, predal ich a za utŕžené peniaze si kúpil drogy.

Niektorých začínajúcich narkomanov zachránilo to, že ich včas chytili fízli v rámci plnenia kvót prikazujúcich chytiť každý týždeň zopár pubertiakov s cigaretou marišky, aby bolo večer čo ukazovať v telke na stodvanástke. No ja som patril medzi tých menej šťastných. Po tom čo som z bytu ukradol to najcennejšie; televízor, ma rodičia nekompromisne vyhodili na ulicu.

Tvrdý život na ulici ma prinútil spamätať sa. Úpadok ostatných narkomanov na mňa pôsobil alarmujúco. Každý spomedzi nich je v bludnom kruhu svojej závislosti a dlhov. Narkoman si nedokáže zarobiť peniaze normálnym spôsobom, je nútený kradnúť. A keď dlhuje peniaze, díleri ho zbijú. Robia to tak aby mu spôsobili bolesť, no aby mu vážne neublížili, lebo potom by pre nich nemohol získavať prachy. Uvedomiac si že takto skončiť nechcem, nejako som sa vzchopil. Je predsa dostatočné množstvo iných, onakvejších spôsobov ako sa odreagovať.

Keď ťa život trápi,
neboj, to prekonáš!
Nakúp chľastu,
a ožer sa ako prasa.
Tvoja DPH sa zíde,
bude plnšia štátna kasa.
Predstav si niečo pekné,
mysli na relax.
Choď do herne,
sú na každom rohu;
minúť aj to málo,
čo v peňaženke máš!

Tak som teda prestal brať drogy, našiel si prácu a ubytoval sa na Hydrostave. Bývajúc v sparťanských podmienkach, žil som skromne a z práce si nosil malý zárobok. Môj pád na dno ma prinútil k sebareflexii. Pochopiac že ak sa chcem stať plnohodnotným občanom, a ak chcem opäť získať úctu u svojich rodičov, tak musím byť veľmi pokorný. Život plynul, najlepšie roky môjho života sa kdesi stratili, a ja som starol. Nenadobudol som nič, lebo som sa rozhodol že budem pracovať tak ako si to moja mamička želala; vo vedeckej sfére. Robil som podradnú prácu v jednom labáku, a nemal absolútne žiadne predpoklady že niekedy budem mať vlastný majetok, pretože som dostával veľmi nízky plat. Zavše mi aj napadlo aké by to bolo mať vlastný domček, záhradku, auto… Vždy ma až striaslo pri takýchto hriešnych myšlienkach. Uvedomil som si, že mať niečo také (ak to vôbec niekedy budem mať) nemôžem hneď. A hlavne, že to bude chcieť strašne veľa POKORY!!! Mojím vtedajším životným priestorom bola úzka a tmavá izba na ubytovni, na ktorej sme bývali dvaja. Svojich spolubývajúcich opisovať nebudem, lebo sa často striedali. Poviem len toľko že to boli rôzni ľudia; odchovanci detských domovov, stavební robotníci, alebo rôzni lúzeri a skrachovanci. Mne však nestačilo to že som začal ako tak normálne žiť. Mal som mučivé výčitky svedomia. Trápilo ma že som nebol vzorný žiak, neučil sa na samé jednotky, že som sa nedostal na výšku a tým trpko sklamal svojich rodičov. Trápilo ma moje nedostatočné vzdelanie, a preto som začal navštevovať rôzne kurzy a večerné školy. Ako keby som chcel dobehnúť zameškané.

V ubytovni na izbe som si potom pod posteľou hromadil rôzne certifikáty. Síce mi to všetko bolo na nič, ale aspoň sa mi takto podarilo utratiť aj to málo peňazí čo som mal navyše. V duchu som si často dával otázku: mamička, mám už teraz morálne právo predstúpiť pred teba s pokorne sklonenou hlavou? Stále ma trápilo že som svoj prešľap dostatočne neodčinil. Tak som teda tvrdo pracoval a po večeroch intenzívne študoval.

Teraz napíšem, ako som našiel vieru. Bolo to takto; keďže som bol suchár, na ulici ma často napádali a obťažovali rôzne asociálne indivíduá. V dôsledku toho som trpel depresiami, a moja duša o to intenzívnejšie hľadala útechu vyššieho typu. Preto pokladám za veľké šťastie že jedného dňa ma oslovili ľudia z akejsi kresťanskej komunity, pozvali ma na spoločné stretnutia ktoré som začal navštevovať, a duchovne na nich pookrial. A ja som sa úplne zmenil. Už som nebol ten nešťastný človek trpiaci vnútornou osamelosťou. Začal som cítiť prítomnosť milujúceho Boha nad sebou, a so slzami v očiach a vďakou v srdci počúval jeho láskavý hlas ktorý mi vravel: milujem ťa! A mne sa chcelo kričať od radosti že on, môj nebeský otec je tu, neopúšťa ma a neúnavne do mňa vlieva oheň lásky, viery a života. Moje dni sa stali jasnými a šťastnými. Stala sa zo mňa úplne nová osobnosť. A aké zvláštne, prebytok pozitívnych emócií a náhle duchovné obrodenie (a z toho vyplývajúce pozitívne zmeny v živote) ako keby ma viedli zlým smerom. Ale ako sa neskôr ukázalo, bola to zas len moja chyba, a ako som pochopil, nešťastie čo prišlo potom bolo láskyplným zásahom môjho milovaného nebeského pána do môjho života. Bolo to takto: jedného dňa som sa ocitol s partiou kamarátov niekde pri jazere. Kúpali sme sa a opekali slaninku. Nikdy pred tým by som nebol povedal že si raz takto budem užívať. Rozpačito som sa obzeral okolo seba. Vtom ma pochytila taká povznesená nálada, že som sa celkom opustil, prestal sa kontrolovať, a opil sa. Pod vplyvom alkoholu ma opustila ostražitosť a aj akékoľvek zábrany. Náhle mi napadlo že si pôjdem zaplávať. Pribehol som k brehu jazera a skočil elegantnú šípku. Teda, na to že kúpať som sa nikdy pred tým nechodil, a šípku skákal po prvý krát, bola celkom pekná. Mal som však tú smolu že na mieste kde som dopadol do vody bol tesne pod hladinou veľký kameň. Bolo ho vidieť, ľudia o ňom vedeli a na tom mieste do vody neskákali. No bolo šero, alkohol ma otupil, a tak balvan ušiel mojej pozornosti. Pri skoku som do neho narazil hlavou a zlomil si krčnú chrbticu. Prebral som sa v nemocnici na traumatológii. Ležal som znehybnený na lôžku, a do lebky mi zaskrutkovali nejakú obruč ktorá dokonale fixovala moju hlavu. Takto, nehybne a v bolestiach som preležal niekoľko mesiacov. Liečba mi aj tak nepomohla. Zostal som úplne ochrnutý. Keďže rodičia sa ku mne nehlásia, ležím v domove sociálnych služieb napojený na prístroje. Dýchajú za mňa umelé pľúca, a v hrdle mám zastrčenú vyživovaciu hadičku ktorou do mňa pumpujú akúsi kašu. A ja som konečne duchovne dozrel. Priam hmatateľne cítim prítomnosť môjho Boha, ktorý ešte nikdy nebol tak blízko. Zreteľne počujem jeho hlas ako ku mne volá: milujem ťa! A cítim nekonečné šťastie a lásku. Konečne som všetko pochopil. Môj život má zmysel. Áno, za všetko si môžem sám! Každý je strojcom svojho šťastia! Svoj život mám pevne vo svojich rukách!