Po trati medzi Bratislavou a Košicami sa ženie rýchlik. Vezie sa v ňom pán Panáčik, asi sedemdesiatročný starý pán. Sedí na svojom mieste v kupé a číta Zem a vek. Náhle do kupé vojde ďalší starý pán, pán Lopatka, kamarát pána Panáčika z vojenčiny. Obaja páni sa srdečne zvítajú.

To je ale náhoda!, zvolal pán Panáčik, dvadsať rokov sme sa nevideli, ako sa máte?

Mám sa dobre, cestujem do Košíc, navštíviť dcéru! Pán Lopatka sa usmial a ukázal hornú trojku farby kávy s mliekom, jediný zub ktorý mu ostal v prednej časti úst.

Čo keby sme išli do jedálenského vozňa, vypiť si? Je tak teplo, mám chuť na pivo. Navrhol pán Panáčik.

Zamierili do jedálenského vozňa, sadli si za stôl a objednali si pivo. Keď im čašník doniesol fľaše, pán Panáčik na dúšok vypil tú svoju a hneď si objednal ďalšiu.

Najprv páni rozprávali o svojich rodinách, potom začali spomínať na minulosť.

Ach ako ten čas letí, povedal pán Panáčik. Pamätáte sa, ako sme boli na vojenčine, ako sme sa tam s ostatnými vojakmi buzerovali. To boli časy!

Veru veru, pritakal pán Lopatka. Pán Lopatka bol dobrák. Bol málovravný, väčšinou len počúval a pritakával. Zato pán Panáčik veľmi rád rozprával. Všetko čo je zachytené na nasledujúcich riadkoch, sú jeho slová.

A ako sme srali po vojensky. Vonku bola vykopaná jama, v nej betónové skruže s priemerom päť metrov, hore prikryté doskami. A po obvode vyrezané diery na sranie a šťanie!

Vojna vojna, vďaka nej sa z nás stali správni chlapi! Kto nebol na vojne, nie je chlap!

Po týchto slovách si pán Panáčik objednal tretie pivo.

Ako tie ceny idú hore, to je neuveriteľné čo dnes stojí jedno pivo. Zahundral.

A bude horšie, pokračoval. Chcú nás zničiť. My nie sme pánmi vo vlastnom štáte. Vládnu nám tu zradcovia a zapredanci, všetko protislovenské živly.

Sú to ľudia ktorých sem dosadila Amerika. Aha, na Ukrajine vyvolali vojnu! Západ tam využíva banderovcov, ktorí nenávidia Rusko.

Ešte šťastie že na čele Ruska stojí Putin. To je v dnešných časoch jediný skutočný štátnik, jediný rozumný človek.

Kritizujú Rusko že zaútočilo na Ukrajinu. A Amerika mohla zaútočiť na Irak?

Rusko na Ukrajine bojuje proti celému západnému svetu. A na čele tohto boja proti Rusku je Amerika. Amerika sa dlhodobo usiluje o nadvládu nad svetom, lebo ju ovládajú Židia.

Keď som mal osemnásť rokov, tak som čítal Protokoly sionských mudrcov a tam sa píše o židovských plánoch na ovládnutie sveta.

Niektorí ľudia hovoria že to je pamflet, ale to je hlúposť. Všetko čo je v tej knihe napísané sa plní, a to je najlepším dôkazom pravosti tejto knihy, povedal pán Panáčik a objednal si štvrté pivo.

Židia sa vo svojej honbe za svetovládou nezastavia pred ničím. Sú v médiách, v bankovníctve, v mimovládkach…

Keď sa pozriete do slovenského parlamentu, tak to je samý Žid. Aj Hitler bol štvrtinový Žid.

Židia ovládajú celý svet, ale o nich nesmiete verejne hovoriť, lebo vás zničia! Oni sú strašne pomstychtiví a keď zistia že nejaký človek vie o ich úmysloch, tak využijú všetky prostriedky na to aby mu čo najviac skomplikovali život. Poznám viacerých ľudí, ktorí kvôli nim mali problémy.

Robia nám zle v bežnom živote aj v politike. Sú takí že sa nezastavia pred ničím. Vyvolávajú vojny, štvú národy proti sebe.

Ale to nie je možné aby to takto pokračovalo ďalej! Musí prísť nejaká katastrofa, niečo čo ich zastaví. Ja verím že už čoskoro sa niečo stane, lebo to takto ďalej nemôže ísť!

Pán Panáčik bol vo svojom živle a vyzeralo to že ho nič nezastaví. Ale pivo ktoré vypil na prázdny žalúdok mu silno udrelo do hlavy. Všetko sa mu začalo motať.

Náhle si všimol, že pán Lopatka zarazene hľadí pod jeho nohy. Potom zbadal že pri vedľajšom stole sediace študentky nejako čudne pozerajú na neho. Potom pozrel dole a uvidel zväčšujúcu sa mláku pod stoličkou a moč cícerkom tečúci z jeho ľavej, mokrej nohavice. Moč ďalej tiekol a on ho svojou vôľou nedokázal zastaviť.

Náhle prišlo pánovi Panáčikovi zle, a potom, možno od hanby, odpadol. Vlak musel zastaviť, prišla po neho sanitka a odviezla ho do nemocnice. Tam sa prebral na posteli. Neskôr uprostred noci zbadal že po ňom lezú kadejaké chrobáky a iná háveď. Začal volať na sestričky nech ho toho hmyzu zbavia.

Začína u neho delírium, dajte mu pivo, radil sestrám vedľa ležiaci pacient. Žiadne pivo mu však nedali. Odviezli ho na psychiatriu. Tam pobudol dlhší čas. Keď sa vrátil, tak sa touto epizódou svojho života nechválil a tváril sa ako keby sa nič nebolo stalo. Zato rád rečnil aj naďalej. Politizoval, hundral na všetko, nadával na Židov. Takto pán Panáčik prežil ešte mnoho rokov.