Tá láska bola hlúposť, žena do ktorej som sa zamiloval bola nedostupná a vzťah s ňou nereálny.

Ona sa so mnou zahrala čudnú hru. Keby nie tej, možno by som na ňu po krátkom čase zabudol, a nebol by som sa tak trápil. Keď som jej napísal, dala najavo že si ma všimla a potom predstierala, že má o mňa záujem. Potom ma začala ignorovať.

Spočiatku som bol veľmi vzrušený a šťastný, a celé dni som sníval, že sa čoskoro stretneme.

To trvalo pol roka. Potom som si uvedomil, že je to len poblúznenie mysle a dostal som sa do depresie. Vyvrcholilo to koncom zimy, vtedy depresia udrela plnou silou.

Jedného dňa som vyhľadal psychiatričku, ktorá mi predpísala Alventu. Keď som ju začal užívať, cítil som sa veľmi zle. Prakticky som prestal mať akékoľvek emócie, bol som ako robot. Mal som mozgovú hmlu, keď som potreboval pracovať, musel som sa do toho nútiť, robilo sa mi ťažko, pri sedení na stoličke ma bolel chrbát. Najradšej som len ležal. Bolo to tak nepríjemné, že som Alventu po pár týždňoch vysadil a povedal si, že už žiadne antidepresíva nechcem.

Tou ženou som bol doslova posadnutý. Sledoval som čo píše na sociálnych sieťach, aké fotky si tam pridáva. Polovica jej príspevkov na Twitteri a Instagrame bola o jej frajerovi, ako ho miluje a ako sú spolu šťastní. Mňa to samozrejme dráždilo. Hrozne som sa trápil, žiarlil a závidel som.

Bol som stále v depresiách. Pracoval som málo, a teda som aj málo zarábal. Peniaze ktoré som dostával, mi nestačili na pokrytie životných potrieb. Uvedomoval som si, že čoskoro mi dôjdu úspory a potom nebudem mať čím zaplatiť nájom.

Vtedy mi napadla myšlienka, že sa presťahujem k otcovi a budem bývať spolu s ním v jeho dome. Otec bol v tom čase už niekoľko rokov na dôchodku a viac krát v minulosti mi povedal, že by si prial, aby som žil spolu s ním. Chápal som ho, odkedy zomrela moja matka, sa cítil osamelý a túžil po mojej spoločnosti.

Nasťahoval som sa k nemu. Bolo to na jar, rok po tom čo ma držali tie silné depresie. V dome som mal dve vlastné izby, ktoré som si zariadil nábytkom z bytu, ktorý som mal predtým prenajatý. Boli sme na kraji dediny, dom stál obklopený lesmi. Práve sa prebúdzala príroda, ale ja som z toho nemal radosť. Počas dní som robil nevyhnutné minimum, aby som zarobil aspoň pár stoviek a ostatný čas som nečinne preležal v posteli.

Doviezli nám drevo ktoré bolo treba popíliť a pokálať. Všetko robil otec, aj s motorovou pílou, aj so štiepacím strojom. Sám nosil drevo do pivnice, či ho ukladal okolo domu. Pracoval každý deň dlhé hodiny a ja som stále len ležal v tej posteli. Otec pripravoval drevo, staral sa o záhradu, varil, upratoval, a nikdy ma nenútil aby som mu pomáhal.

Raz keď bol preč, zazvonil zvonček. Vyšiel som von a tam bol poštár. Doniesol nejaký list. Dal mi čosi podpísať a potom mi ho odovzdal. Keď odišiel, uvedomil som si, že počas stretnutia s ním som bol oblečený v špinavých handrách a viac ako týždeň som sa neosprchoval.

Pokúšal som sa so sebou niečo robiť. Rozhodol som sa, že sa budem venovať modelárstvu. Mal som na toto hobby pekné spomienky. Pri stavaní plastikových a papierových modelov som prežil asi najkrajšie chvíle môjho detstva a dospievania. Napadlo mi, že mi to možno pomôže zahnať smútok.

Začal som chodiť na modelárske weby a eshopy. Nakupoval som modelárske náradie, rôznu chémiu, farby, a samozrejme kity. Na tých som si dával záležať, vyberal som si iba najkvalitnejšie, od najlepších výrobcov.

Keď otec zistil čo robím, kúpil mi Avro Lancaster od Border Model, za šesťsto euro. Po čase som si povedal že začnem niečo stavať. Pustil som sa ako inak, do Lancastera. Po dlhom predlhom čase sa mi podarilo pozliepať a nafarbiť všetky podzostavy, vlepiť ich do trupu, trup zavrieť, prilepiť krídla a motory. Potom som začal striekať. A vtedy prišli problémy. Moja airbrush začala prskať farbu a znehodnotila mi inak celkom pekný povrch. Farbu som umyl a skúsil druhý nástrek. Airbrush znova prskala. Úplne ma to znechutilo. Rozhodol som sa že to vzdám. Rozostavaný model som vyhodil a ostatné modelárske veci odložil na povalu.

Stále som myslel na tú ženu, sledoval ju na sociálnych sieťach, stále som sa kvôli nej zožieral. Viem že je to choré, ale nevedel som inak.

Viackrát som si všimol zvláštnu bolesť za hrudnou kosťou. Bola to podobná bolesť ako pri infarkte, len slabšia. Začal som študovať, že čo to môže byť a dozvedel som sa o syndróme zlomeného srdca. Ten často postihuje ľudí ktorí sú nešťastne zaľúbení. Zistil som aj niečo čo ma veľmi potešilo: Údajne majú ľudia s týmto ochorením vyššie riziko že dostanú rakovinu.

Keď niekomu poviete že máte zlomené srdce, tak vám poradí aby ste na tú ženu prestali myslieť a našli si nejakú inú. Lenže to nejde, nedá sa prestať na ňu myslieť a nemá zmysel hľadať si nejakú inú, lebo žiadna iná sa nevyrovná tej do ktorej ste nešťastne zamilovaní. Tá je len jedna jediná. Kto to zažil ten to pochopí, kto nezažil, nepochopí.

Otec mal zdravotné problémy a stále častejšie chodil k lekárom. Raz keď odišiel do nemocnice, tak som sa prebudil a cítil som zimu. Uvedomil som si, že budem musieť ísť zakúriť do pece. Musel som sa veľmi premáhať, ale tá zima sa naozaj nedala vydržať. Zišiel som dole po úzkych schodoch. Dostal som sa do pivničnej miestnosti v strede ktorej stála pec. Steny sčerneté od dymu boli obložené drevom na kúrenie, tu a tam sa po nich tiahli elektrické káble a rúry. Strop bol pretkaný hustými sieťami pavučín. Keď som sa na ne lepšie prizrel, uvidel som v nich množstvo mŕtvych pavúkov, ktoré buď uschli, alebo sa požrali navzájom.

Nahádzal som do pece pokrčené papiere, na ne dal triesky a na vrch väčšie kusy dreva. Potom som papiere zapálil. Pec zo začiatku hrozne dymila, keď sa rozhorelo drevo, tak bolo dymu menej. Poriadne som ju rozkúril a potom som chodil každú hodinu prikladať. Musel som to robiť, lebo inak by som zamrzol.

Pozeral som sa z okna. Krajina bola pokrytá žiarivým bielym snehom. Spomenul som si na to, ako som chodieval lyžovať. Naučil som sa to až ako dospelý a mal som k tomuto športu vášnivý vzťah. Lyžovať som chodil veľa a lyžoval som veľmi dobre. A teraz… Už roky som na lyžiach nestál. Vôbec ma to nelákalo, pripadalo mi to ako hlúposť. Moja myseľ bola plne zamestnaná nešťastnou láskou…

Otcovi záležalo na tom aby som sa zdravo stravoval, preto mi kupoval rôzne ovocie. Takmer vždy keď bol nakúpiť, mi niečo doniesol. Ja som ovocie veľmi nejedol, lebo mi nechutilo, tak sa mnohokrát stalo, že sa pokazilo a muselo sa vyhodiť. Keby som bol v poriadku, tak by mi bolo ľúto takého plytvania, ale keďže som mal zlomené srdce, tak som si hovoril, že je mi všetko jedno.

Na otcovi som videl, že sa kvôli mne trápi. Raz mi kúpil krásne veľké čučoriedky. Dostal som na ne chuť, tak som po ne išiel do chladničky. Potom v jedálni, som svojimi nešikovnými rukami dával dole viečko z nádobky v ktorej boli uložené, čučoriedky sa mi vyšmykli a rozsypali sa. Ja som ich nechal tak ako boli, keď prišiel otec, tak ich videl rozsypané na zemi a pošliapané. Poupratoval ten neporiadok a nič mi nevyčítal.

Stravoval som sa veľmi nezdravo, väčšinou som sa napchával len sladkosťami. Zuby som si kvôli depresii neumýval. Časom ma začali bolieť. Dával som si proti bolesti tabletky. Keď sa to nedalo vydržať, išiel som k zubárovi a pokazené zuby si dal vytrhať. Prišiel som o desať zubov.

Otec mi stále kupoval rôzne veci, aby mi urobil radosť. Jedného dňa mi kúpil husle. Boli krásne vyrobené a boli veľmi drahé. Často som ich brával do rúk a obdivoval ich. Po nejakom čase som sa odhodlal že sa na ne skúsim naučiť hrať. Chytil som ich pod bradu, ľavú ruku som položil pod krk, do pravej som chytil sláčik a skúšal som vylúdiť tón. Najprv som hrával len stupnice a jednoduché melódie, všetko v prvej polohe. Nebol som však spokojný. Tón ktorý som tvoril sa mi nepáčil, a hral som falošne. Snažil som sa donútiť k tomu, aby som cvičil viac a zlepšil sa, ale sa mi to nedarilo. Raz keď som sa neúspešne pokúšal čosi zahrať v jednej z vyšších polôh, ma pochytila strašná zlosť. Chytil som husle za krk a z celej sily nimi tresol o stôl. Husle pri náraze vydali bolestný posledný tón a rozleteli sa na triesky. Keď som na ne pozeral, prekvapilo ma aké svetlé, ba až biele bolo drevo z ktorého boli vyrobené. Pod lakom, ktorý bol pomerne tmavý, to nebolo vidieť. Nechcelo sa mi veriť, aké je to ľahké, zničiť ich. Rozmýšľal som čo povedať otcovi. Rozbité husle som spálil v peci a otcovi som nepovedal nič. Proste husle tu boli a jedného dňa zmizli, žili sme ďalej, nikto sa na nič nepýtal.

Už je to päť rokov, čo som do nej zaľúbený a stále ma to drží rovnakou silou, ako na začiatku. Nechcem takto žiť, nemá to zmysel, keď som bez nej. Radšej si siahnem na život…

Dni ubiehajú, jednotvárne, daždivé a pochmúrne, a ja sa stále viac a viac trápim. Mám v šuflíku napísaný stručný rozlúčkový list a v skrini roztrhané spodky z ktorých urobím slučku. Teraz čakám kedy otec odíde na dlhšie do nemocnice. Potom to urobím. Obesím sa, lebo je to rýchle a jednoduché. A to bude koniec mojej nešťastnej lásky.