Do mliečneho baru vstúpil šarmantný starší pán. Oblečené mal moderné sako športového strihu, trochu páchnuce naftalínom, lebo už dlhšiu dobu ležalo zamknuté v skrini. Zvyšky vlasov zozadu mal začesané napred, ako bolo módne, a tak aby čo najefektívnejšie kryli plešinu panujúcu jeho hlave. Prešiel pomedzi stoly, rozhliadol sa, a zrazu zbadal postaršieho okrúhleho pána vychutnávajúceho si zmrzlinový pohár. Svižne k nemu zamieril. Ten ho vôbec nevnímal. Naplno sa sústredil na pôžitok, hltal zmrzlinu, hmkal, vzdychal, a funel.

„Dobrý deň pán Patizón.“ Zvolal priateľsky pán v športovom saku. „To je ale náhodička…“

Okrúhly pán sa trochu zľakol.

„Dobrý deň, pán Lúpaj. Na prechádzke?“

„Veru tak. Vybral som sa prejsť ulicami mesta. Pohyb na vzduchu je osožný.“

„Ja som sa bol tiež prejsť. Zastavil som sa tu, lebo tu majú najlepšiu zmrzlinu v celej Bratislave!“

Potom pokračovali v rozhovore. Zhovárali sa, tak ako vždy, o počasí, futbale, zvyšujúcich sa cenách za lieky, a o iných témach. Po asi desiatich minútach sa pán Lúpaj spýtal svojho priateľa:

„Len tak mimochodom, čo sa chystáte robiť počas predĺženého víkendu?“

„Nemám žiadny program.“

„Tak poďte s nami. Ideme rozoberať koľajnice a cesty, aby sa sem sedlač z východu nemohla po sviatkoch vrátiť.“

„To je výborný nápad. Asi sa pridám.“
„Veru tak. Príďte. A povedzte to aj ďalším, nech je nás čo najviac.“

Nadišiel deň D. Slniečko zahrievalo vinice na malokarpatských svahoch. Za rána, niekde medzi Račou a Svätým Jurom pri Bratislave, obďaleč skládky odpadu a spustnutej záhradkárskej kolónie stojacej medzi autostrádou a železnicou, objavil sa starý moskvič idúci po prašnej ceste. Napokon zastal. Vystúpil z neho pán Patizón, a za ním aj jeho priateľ, pán Kvočka. Vytiahli z auta lopaty, rýle, a všakovaké iné náradie. Potom postávali, a čakali na ďalších. Za chvíľu sa objavil prichádzajúci pán oblečený vo vychádzkovom saku. Občas zastal a odpočíval. Vreckovkou si utieral pot z čela, lebo slnko pripekalo. V ruke niesol batôžtek s jedlom na posilnenie čo mu pripravila manželka. Bol to pán Funderlík, bývalý bankový zamestnanec.

„Dobrý deň.“ Pozdravil. „Rozhodol som sa k vám pridať!“

Potom postupne prichádzali ďalší. Prišiel pán Ťapkovič, bývalý úradník, tohto času dôchodca. Prišiel aj pán Oswald, bývalý obchodník, tohto času na penzii. Pán Bôčik, pán Šupa, a aj mnohí ďalší. Prichádzali nesmelo a placho, no predsa odhodlane. Pozorne kládli nohy pred seba, odfukovali, a v rukách si niesli aktovky a batôžky s občerstvením ktoré im pripravili starostlivé manželky, aby pri robote nevyhladli.
Keď ich tam bolo dosť, pustili sa do práce. S vrcholným nasadením začali lámať asfalt a rozoberať koľajnice. Aby im práca lepšie išla, zhovárali sa.

„Priatelia, všimli ste si ako ten čas letí? Dnes všetko vyzerá úplne inak ako kedysi.“

„Veru tak.“ Pritakali ostatní. „Naše mesto desaťročia devastoval boľševik, a aj v súčasnosti v tom pokračujú jeho červení nasledovníci.“

„Všetko pekné zbúrali. Bez štipky citu. Keď kráčam ulicami, mnohé miesta nespoznávam. Ach jaj, kam sa podeli naše kaviarne a vinárne!“

„Veru veru, kam sa podeli.“

„A aká to bola paráda keď sa chodilo do kina! Chodievali sme s frajerkami na filmy.“

„A pamätáte sa ešte aký sa kedysi hrával futbal?“

„Veru to boli zápasy. Najmä keď naši hrávali o majstrovský titul!“

„Naši hrávali vždy výtečne. Vtedy sa na futbale fandilo úplne inak ako teraz. Spomínam si ako nám raz strelili gól, a medzi nami bol jeden čo fandil súperovi. Dáždnikom som mu zlomil nos.“ Zvolal pán Šupa.

„Ja som jednému zlomil nos tak,“ zvolal ktorýsi z pánov „že som ho cez tvár pretiahol lopatkou na uhlie!“

„A spomínate si ako sme vtedy po nociach chodievali za dievčatami? Vedeli sme kde hľadať radodajné študentky. A keď nám cestu skrížili nejakí chlapci, tak sme ich riadne vytrieskali.“

Prišiel obed. Všetci boli z namáhavej roboty vyhladnutí, a tak zo svojich batôžkov vybalili jedlo a pustili sa do neho. Vytiahli konzervy s pomazánkami, a chleba. Keď zjedli všetky konzervy, prišiel na rad hlavný chod. Pán Lúpaj vytiahol slivkové buchty, pán Kvočka tlačenku. Pán Funderlík vytiahol sedem decový zaváraninový pohár plný džemu. Naberal z neho lyžicou, zajedával chlebom, a zvyšky lekváru zo dna pohára vyšpáral prstom. Ostatní na neho závistlivo zazerali. Pán Frunell vytiahol v alobale zabalené kurča, chlieb v igelitovom sáčku, termosku s čajom, a pustil sa do jedenia.

Keď dojedli, pán Lúpaj siahol do igelitky a vytiahol z nej neveľkú plastovú krabičku.

„Pekná krabička. Čo to v nej máte?“ Spýtal sa ho jeden zo starčekov zvedavo.

„Nosím v nej lieky. Kúpila mi ju manželka k tridsiatemu výročiu svadby, aby som nezabudol pravidelne užívať lieky čo mi predpísal lekár. Viete, lebo v poslednom čase nejako priveľmi zabúdam.“ Odpovedal, a otvoril ju. Bola rozdelená prepážkami do malých častí. V hornom rade boli veľkými písmenami napísané mená dní, od pondelka až po nedeľu. V každom z dolných radov boli umiestnené pilulky rôznych tvarov a farieb. „Takto každý deň viem čo mám užívať, a na nič nezabudnem. Toto je na žlčník, toto na hypertenziu. Tieto tabletky sú probiotiká na posilnenie imunity, a tamtie na boľavé kríže.“

„A tie malé žlté tam na kraji?“

„Tie užívam len vtedy keď ma bolí konečník.“ Pán Lúpaj vysypal niekoľko tabletiek do svojej trasúcej sa dlane a hodil si ich do úst. „Keď je človek na dôchodku, mal by si nájsť nejaký koníček. Inak upadá.“ Dodal skleslo.

„Viete, mám sen. Teraz keď som na penzii by som sa chcel vrátiť ku pestovaniu paprík.“ Ozval sa po chvíli ticha pán Funderlík.

„Pravdaže.“ Pritakal ktosi z pánov. „Niet nad oddych v záhradke. Ja si ešte pamätám na ovocné sady čo boli kedysi v Petržalke. Pestovali sme tam báječné ringloty! Najlepšie v celom Československu. Dedo mi rozprával že to preto, lebo tam bola mimoriadne kvalitná zemina. Ach, škoda že už nič nie je tak ako bývalo.“

„Veru,“ pritakali ostatní „nie je ako bývalo.“

„Ja by som bol najradšej,“ zvolal ktosi „keby všetci čo sa sem pozliezali odišli domov, a dali nám už konečne pokoj! A my budeme mať kľud, a ako za starých zlatých čias budeme opäť pestovať ringloty a papriku!“

Po tom čo sa dosýta najedli, sedeli na nalámaných kameňoch. Unavení, ubolení, s plnými žalúdkami. Okolo nich sa povaľovali prázdne konzervy a fľaše od piva, pár metrov vzadu stál hrdzavý bager pomocou ktorého pán Bôčik lámal asfalt. Bezradne pozerali na robotu okolo seba, začali sa ich zmocňovať driemoty. Vtom zbadali približovať sa nejakých ľudí. Keď prišli blízko, spoznali že je to partia mládencov. Oblečení boli v širokých teplákoch, šuštiakoch. Na hlavách s nasadenými šiltovkami v štýle káčer Donald. Šilty rovné ako pravítko, do strany.

„Dobrý deň. Počuli sme že je tu nejaká práca. Prišli sme vám pomôcť.“

„To je dobre chlapci že ste prišli. Je chvályhodné že aj mládež chce pomôcť. Roboty je viac než dosť. Každá ruka sa zíde.“

Páni sa zdvihli, a aj spolu s mládencami pokračovali v práci. Aj napriek tomu že chlapci sa pri robote snažili, predsa sa im nedarilo robiť všetko podľa priania starších.

„Čo to stváraš? Ako to nesieš? To sa takto nemá! Ach, z vás aby človeka šľak trafil!“ Napomínal ich každú chvíľu niektorý z nich.

„Tlač ten fúrik poriadne! Nieže ho vykydneš. Takto to ani za týždeň nespravíme!“

„Ale veď ho nechaj, ten je slabý ako hruškové hovno!“

„Ale však hej, ale keby toto spravil môj syn, takú mu struhnem že mu stena dá druhú!“

„A toto si ako položil? Veru, zdravo si to tam dal. Takto tam nezostalo miesta na ďalšie skálie!“

„Ako to držíš, čo chceš aby ti prsty pricviklo? Ach vy mladí, čo vás v tej škole učia?“

Keď sa niektorý z mládencov ohradil, zahriakli ho:

„Čušte! Nezabúdajte že my sme starší! Ktokoľvek z nás by mohol byť otcom hocijakému tridsiatnikovi!“

Jeden z chlapcov chytil veľký kus vylomeného betónu, a s námahou ho hodil do kopy prázdnych sklenených fliaš nahromadených v jame s odpadom. Betón medzi ne dopadol, fľaše sa s rinčaním rozleteli.

„Ty kokos, to bola šupa!“ Zvolal ktorýsi z chlapcov.

„Neprovokuj!“ Zvolal pán Šupa srdnato. „Lebo dostaneš do nosa!“

Vďaka odhodlaniu, cieľavedomosti, a železnej disciplíne im všetkým robota išla od ruky, a k večeru boli koľajnice aj cesta rozobraté. Vtom sa v rozochvenom horúcom vzduchu na horizonte čosi pohlo. Sprvu nejasný obláčik zvíreného prachu v diaľke sa postupne zmenil na blížiaci sa vlak. Všetci pracujúci spozorneli, prácu nechali tak, a napäto ho sledovali. Vlak začal brzdiť, až tesne pred nimi zostal stáť. Bol plný sedlákov
z východu, ktorí vykláňajúc sa z jeho okien nechápavo zízali na rozobraté koľajnice.

Jeden zo starčekov, opierajúc sa o paličku hľadel na nich. Jeho zvráskavená, slnkom a vetrom ošľahaná tvár v tej chvíli ako keby trochu stvrdla, a s pocitom zadosťučinenia badateľným v hlase, pevne povedal:

„Tak, a teraz sem Blaváci nebudú môcť, a to ocenia všetci Bratislavčania!“