Na väčšine hodín telesnej výchovy sme hrali loptové hry. Keď sme hrali futbal, tak som postával na ihrisku, nevedel som si vybojovať loptu. Keď mi ju niekto prihral, nevedel som ju odkopnúť, lebo som ju netrafil. Keď sme hrali volejbal, tak som stál na svojom mieste a keď na mňa letela lopta, tak som ju nikdy neodrazil, lebo som ju netrafil. Za všetky tie roky čo som bol nútený tieto športy hrávať, som sa v nich nijako nezlepšil, nič som sa nenaučil, nič pozitívne mi to nedalo. Akurát som sa cítil neskutočne trápne. Niekedy nám učiteľka na telesnej len rozdala lopty a povedala nech si robíme čo chceme. Vtedy som sedel na lavičke a čakal som až hodina skončí. Vždy sa našiel niekto kto vystihol moment keď som nedával pozor a hodil mi loptu do hlavy. Celá telesná výchova bola jedno veľké trápenia a stratený čas.

Keďže niektorí si kvôli mojej kritike tohto predmetu myslia že som lenivý, tak napíšem športy ktorým som sa venoval/venujem sa ako dospelý:

Turistika, beh (behával som aj výkonnostne, zúčastňoval som sa bežeckých pretekov, zúčastnil som sa na Trnavskej stovke, stokilometrovú trasu hrebeňom Malých karpát som prešiel za pätnásť hodín a štyridsať minút), karate (chodil som cvičiť štyri roky do Karate klubu ippon, kde boli najtvrdšie tréningy v Bratislave, mám oranžový opasok), jazdenie na horskom bicykli, posilňovanie, lyžovanie (naučil som sa vynikajúco lyžovať), skialpinizmus.