Rozpálené ulice mesta sú plné kamsi sa náhliacich ľudí, smiechu, lístia tancujúceho po chodníkoch, a všakovakých omamných vôní. Lúče slnka hrajú svoju letnú hru na belasom nebi, v chladivej zeleni lístia stromov, a kvapkách vody na ozdobnom kovanom plote neďalekej záhrady. Z blízkeho chrámu a malebného cintorína dýcha história, a núti návštevníka zastať, alebo aspoň spomaliť vo svojom hektickom tempe, a rozjímať nad minulosťou. Všetky tieto artefakty dávajú týmto miestam priam magickú atmosféru, a keď sa človek zahľadí medzi staré múry, medzi zeleň, ako keby znenazdajky nahliadol do rozprávkového sveta, kde vzduch hrá žiarivými farbami. Fialovou, žltou, a smaragdovozelenou. Mesto je čarovné! Vedľa stoja dlhé rady starobylých meštiackych činžovných domov. Zdobené fasády a obloky s muškátmi, drevené podlahy, na prízemí kaviarne, obchody, a neďaleké trhovisko lákajú prechádzať sa a nakupovať. Kŕdeľ vyplašených holubov vzlietol zo zeme a usadil sa na streche. Gedde landnlug, povedala modelka na veľkoplošnej obrazovke. Z terasy najbližšieho podniku znie pieseň Joe Cockera Summer in the City.

Hudba z reproduktorov sa mieša s vravou davu. Beží kultúrne leto. Mesto je plné tanca a hudby. Tanečné a herecké skupiny predvádzajú svoje umenie priamo v uliciach. Na korze decká v ružových sukničkách tancujú latino. Vrtia zadkami, piercingy na pupkoch im lietajú. Majú výrazný, a pre tento druh tanca charakteristický make up – ich tváre sú farby varených rakov. Ľudia meravo stoja okolo, svoje do bronzova opálené tváre upierajú k tanečniciam, a sledujú predstavenie. Niektorí sa potmehúdsky usmievajú a do rytmu dupkajú nohou. Kdesi obďaleč pokrikujú opití cudzinci. Vzduch je neznesiteľne hustý a horúci.

Korzom kráča skupinka mladých ľudí. Práve vyšli z podniku kde si dali zopár drinkov, a teraz hľadajú ďalší, aby mohli pokračovať v zábave. Nasávajú atmosféru mesta a očarení sa obzerajú okolo seba. Dámam vejú vlasy v sviežom vetre s vôňou slobody. Lúče večerného slnka, okolité budovy a prúdiaci dav sa im odrážajú v sklách slnečných okuliarov. Napokon našli vhodný pub, a usadili sa na terase pod bielymi slnečníkmi kde sa zvítali s ďalšími priateľmi. Poutierali si spotené tváre, napravili prepotené košele. Počkali na čašníka a objednali si niečo na pitie. Sedia, vychutnávajú nápoje. Niektorí fajčia. Zhovárajú sa, témy a tempo ich rozhovoru sa podchvíľou menia.

„Drahý Oliver, prepáč že som sa neozval.“ Ospravedlňoval sa Cyprián ešte keď si sadal ku stolu. „Nemohol som ti zavolať lebo som si zabudol mobil v staničnom bufete!“

„Počul som že si si práve kúpil byt.“ Spýtal sa ho ktosi.

Všetci na Cypriána s obdivom pozreli.

„Nie ja som kúpil byt.“ Mávol on rukou, a vzápätí skromne dodal: „Banka kúpila.“

„Hm… Tak teraz máš všetky tie príjemné starosti s jeho zariaďovaním…“

„Ach, je to taká zmena! Má tridsať metrov štvorcových. Neviem čo s toľkým priestorom. Len chodím ako omráčený, hore dolu, z izby do kuchyne, z kuchyne do izby, a hovorím si, bože môj, čo si s toľkým priestorom počnem?“

„A nebojíš sa že nebudeš vládať splácať?“

„Ak nastanú problémy, poradím si s nimi! Ja som idealista. Vážim si že tu môžem žiť. Myslím si že nikdy v histórii sveta nám nebolo tak dobre ako teraz. Ak nebudem vládať splácať hypo, nájdem si druhé zamestnanie, a budem robiť s maximálnym nasadením aj dvanásť hodín denne, aby som na ňu zarobil. Ej, ale ma svrbia dlane! Ja by som vládal ťahať dvanástky na stavbe hoci aj do sedemdesiatky, také mám ja ideály!“

„Nuž hej,“ povedal Oliver váhavo „čo iné človeku ostáva…“

„Vieš, treba veci vidieť v širších súvislostiach.“ Povedal Cyprián. „Prečo sa máme zle? Máme sa zle preto, lebo všetko sa rozkradlo za starých Keltov. Za všetko môžu starí Kelti! Máme sa zle, a teraz musíme šetriť, aby sa budúce generácie nemali ešte horšie!“

„Ja mám takú radosť že som zase tu.“ Povedal Cyprián po chvíli. „Práve som sa vrátil z Británie, a neviem sa nasýtiť domáceho prostredia. Stále sa prechádzam po meste, a všetko obdivujem. Dnes poobede som bol v antikvariáte. Majú tam množstvo fantastických kníh! Všetky druhy matematicko fyzikálnych tabuliek aké si len viete predstaviť. V nemčine, v maďarčine, no skrátka nádhera!“

„A ako bolo v tom zahraničí?“

„Skvele. Británia je nádherná krajina. Taká divoká, nepoškvrnená, plná mystických miest kde sa cítiš ako v Pánovi prsteňov. A okrem toho tam majú skvelé počasie a vynikajúcu kuchyňu!“

„A Londýn?“

„Londýn je úžasné mesto. Veľké, rozmanité, plné histórie a krásnych viktoriánskych domov. Žilo sa mi tam fantasticky. Najprv sme bývali v East Ende, v byte spolu s desiatimi Pakistancami. Potom sme sa presťahovali, a boli sme v byte s piatimi Poliakmi. A nakoniec sa nám podarilo získať krásnu útulnú izbičku v ktorej sme boli sami. Mali sme skvelých susedov. A musím povedať že to boli všetko fantastickí ľudia, a mali úžasný zmysel pre humor. Len… len si si nesmel srandu robiť z nich, lebo to oni neznášali. Vždy si len oni robili srandu z nás, a musím uznať že mali naozaj úžasný zmysel pre humor!“

„A aké sú tam ženy?“

„Ženy? Dievčatá sú tam také… také zvláštne. Také kučeravé, ryšavé, pehavé. Mávajú obuté také čudné topánky, a nosia také škaredé pančuchy. Ale keď sa im lepšie prizriete, zistíte že sú krásne. Anglické ženy sú najkrajšie na svete!“

Dievčatá mlčky sedia pri stole a tvária sa ľahostajne. V ústach majú slamky, cuckajú džúsiky, a počúvajú chlapcov. Občas sa ukradomky obzrú okolo seba. V kaviarni sa náhle otvorili dvere a zjavila sa v nich akási ženská silueta. Začala sa blížiť k ich stolu. So záujmom sa na ňu pozreli. Bola to ich priateľka Maja. Hnala sa k nim, a vyzerala ako keby ju práve niečo veľmi vzrušilo.

„No čavte.“ Spustila len čo prišla, a ani nedala priateľom možnosť sa jej odzdraviť. „Viete čo? Zapnem rádio: hovoria tam o autizme. Zapnem televíziu: beží tam relácia o autizme. Pozriem do novín: autizmus. Všade kam pozriem hovoria a píšu o tom prekliatom autizme, ako keby na svete nič iné neexistovalo! Už toho mám plné zuby. Bojím že keď si pôjdem ľahnúť, tak na mňa spod postele vyskočí autista. A pritom, hoci o tom stále tárajú, vôbec neviem čo to ten autizmus dočerta je. Vie niekto z vás čo to je?“

Všetci len pokrčili plecami a záporne pokrútili hlavami.

Maja si sadla. Mala oblečené šarlátovočervené šaty, a žiarila šťastím.

„No tak som tu medzi vami. Som to ja. Pre ľudí ambiciózna mladá právnička, najslušnejšia dáma aká môže byť. V súkromí však patrím medzi tie ktoré sa so svojím partnerom šľahajú bičíkmi, spútavajú sa navzájom, a močia si do úst.“ Náhle sa jej rozžiarila tvár pri pohľade na oproti sediacu priateľku.

„No čáááu, Markéta! A ty čo tu?“

„Ahoj, tak čo, ako moja? Elegantná ako vždy…“

„Hm, ďakujem.“

„A ako sa máš?“

„Ale, ani sa nepýtaj…“

„Vyzeráš nejaká ustarostená. Čo ťa trápi?“

„Vieš čo mi lezie na nervy?“ Pošepla jej. „Strašne sa potím. Tak sa mi zdá že čím som nervóznejšia, tým viac som spotená. Mám stále spotený zadok. Na podnájme je stále vlhko a teplo, a teraz je to ešte horšie. Budem musieť kúpiť nový nábytok, a aj stoličku. Nie tú hnusnú teplú fotelku v ktorej sa mi všetko potí. S partnerom pôjdem na nákupy, a bude mi musieť kúpiť niečo poriadne do izby. Chcem mať niečo špeciálne. Nejaké štýlové kresielko so sieťkou, aby bolo vzdušné. A dole dám ventilátor aby mi na zadok vial studený vzduch.“

V podniku je pohodová atmosféra. James Blunt vykrikuje svoje vyznanie lásky.

Dievčatá pokračujú v rozhovore:

„Minule som bola s partnerom u našich na dedine. Môj frajer je z mesta, a ani poriadne nevie ako to na vidieku chodí. Rodičia sa chceli blysnúť, a preto nám vystrojili poriadnu hostinu. Jedzte, povedala mama keď nosila jedlo na stôl. Tieto kurence sme si tu dochovali. Určite je to lepšie ako hydina z obchodu ktorú kŕmia bohvie čím.“

„To je pravda. Ale ako sa hovorí; hlad je najlepší kuchár. Keď je človek hladný a nemá peniaze, tak zje všetko. Čo som sa ja najedla Wifoniek…“

„Veru veru.“ Pritakali ostatné. „Čo sme sa ako študentky na intráku najedli sáčkových polievok…“

„Mám pre teba novinku.“ Povedala Petra. „Minule sa ma frajer pýtal: počuj, a čo keby si si už dala konečne zväčšiť tie prsia? Len si to predstav, chcel odo mňa takúto vec! Čo môže byť lepší dôkaz toho že ma má rád, ako toto? Celá som sa vtedy začervenala! Dala by si si ich zväčšiť z lásky ku mne? Pýtal sa ma.“

„A dala by si si?“ Pýtali sa jej kamarátky dychtivo.

„Neviem. Možno že by som si mala dať. Keď sú mu tieto malé… Ale trochu sa toho bojím.“

„Tak to sa ti vôbec nečudujem.“ Zvolala Maja. „Vieš čo som sa dočítala? Prednedávnom si jedna Švédka dala zväčšiť prsia, počas operácie z neznámych dôvodov upadla do kómy a už sa neprebrala!“

„No toto,“ povedala Markéta „chcela väčšie kozy a teraz vonia fialky odspodu…“

„A ty si sa s frajerom už rozišla?“

„Á, práve som sa rozišla s frajerom.“

„Hm.“

„Ako to?“

„Ale, to by bolo nadlho.“ Mávla Maja rukou. „Mala som ho strašne rada. To si akože nemyslite že nie. Milovala som ho z celého srdca. Predstavovala som si ho ako otca svojich detí… Až jedného dňa mi požičal krásnu knihu: Chorvátsko v obrazoch. A ja som si zrazu uvedomila že tá kniha má pre mňa väčšiu hodnotu ako on. Tak som mu prestala dvíhať telefón.“

„A ako sa ti býva na priváte.“

„Dobre. Všetci na byte sme úplne OK. Všetci sú tam úplne v pohode. Vôbec si tam nerobím strach o veci. Vôbec sa nebojím mať niečo zo svojich vecí pohodené niekde vo vedľajšej izbe.“

Dievčatá veselo štebotali, a po krátkej porade sa rozhodli odskočiť si spoločne na toaletu.

„Ako ten čas letí.“ Povedal Oliver. „Pamätám sa keď som tu bol po prvý krát, počas skúšok na vysokú. Prenocoval som u kamaráta na priváte. Počkal ma na stanici, potom sme išli ďaleko na perifériu. Cesta v starom trolejbuse nemala konca. Keďže bola tma, nebolo poriadne vidieť von. Okolo sa mihali rady svetiel ktoré striedala tma, a napokon, keď trolejbus prišiel na sídlisko, zase svetlá okolo stojacich panelákov. Napokon sme sa ocitli kdesi strašne ďaleko, a tam vystúpili. Stáli sme uprostred v tme stojacich, šedivých panelákov s popraskanými stenami. Hoci bolo sucho, a nikde žiaden sneh, krajina bola zovretá mrazom, a vyzeralo to ako keby budovy popraskali od mrazu. Niekto skrytý vo svojom byte na nás svietil laserovou baterkou. Červené svetielko sa mihalo na chodníku, chvíľami zmizlo, a poskakovalo po mojich šatách. Stálo tam nákupné centrum REMA. V hmlistom opare vyzeralo prízračne, a svojím futuristickým vzhľadom pripomínalo skôr nejakú budovu z temnej budúcnosti. Prešli sme krížom cezeň, cez širokú otvorenú pasáž, osvetlenú neónovými svetlami. Boli tam rôzne drobné obchody: krčmy, herne, galantéria, a kaderníctvo. Nikde nikoho. Priestor ľudoprázdny ako po nukleárnej katastrofe. Večer sme išli vonku na pivo. Sadli sme si v neveľkom podniku neďaleko. Krčma bola takmer prázdna. Okrem nás tam bol iba akýsi muž so ženou, pravdepodobne manželkou alebo družkou. Črtami tváre pripomínal generála Paulusa z bitky pri Stalingrade. Mal oblečený kožák, a na tvári nasadené staromódne okuliare s okrúhlym rámom. Žena vyzerala utrápene. A on nerobil nič iné, len jej čosi hovoril, ťahal ju za vlasy a fackoval. Podchvíľou aj vstal od stola ako keby chcel odísť, potom sa vždy zvrtol, vrátil k nej, a zase ju začal biť. Nepozeraj tým smerom! Pošepol mi kamarát. A tak sme mlčali a pili svoje pivo. V prázdnej krčme na periférii, kde sme boli len my, znudená barmanka za pultom, a muž týrajúci svoju ženu. Neskoro v noci sme išli na privát. Uložili sme sa na skladacích lehátkach, a snažili sa rýchlo zaspať, lebo ráno sme skoro vstávali.“

Do podniku vstúpil akýsi človek. Prišiel k barovému pultu, a oslovil barmanku:

„Prosím vás, dajte mi jeden Red Bull.“

„Čo?“

„Jeden Red Bull.“

„Rumbu?“

„Redbull! Rrred Drrrummm!“

„Čo? Rum???“

„Nie rum! Red Bull, Red Bull!“

„Aha.“ Povedala bufetárka, a podávala mu plechovku.

„Nie Red Bull, Marsky!“

„Aké Marsky? Chceli ste predsa Redbull…“

„Žiadny Redbull som nechcel! Zle ste mi rozumeli. Chcel som Marsky.“

Priatelia na chvíľu stíchli, a počúvali hudbu. Práve znela Nancy Sinatra a Lee Hazlewood a ich pieseň Summer wine.

Cyprián nadšene počúval hudbu, podupkával do rytmu nohou, a lúskal prstami. Večerné lúče dopadajúce pod slnečník vrhali svetlo na jeho tvár.

„Hudba! Účko moje milované!“ Zvolal náhle. „Bolo majákom a pionierom pokrokovej urbánnej kultúry u nás. Koľko nocí som tam prežil, čo sa tam nahrával. Koľko párties oddídžejoval! Môj klub, jeden z prvých svojho druhu v celej našej republike. Tá atmosféra, tie noci, tie časy! Hudba, drogy, a alkohol. Keď som hrával, nepoznal som žiadnych medzí. Tancoval som za mix pultom. Čo som tam ja všetko nastváral!“ Došiel mu dych. Zmĺkol, a prudko sa nadýchol, ako plavec čo sa po dlhom čase vynoril z vody. „Ach Helga, a ty, na teba keď si spomeniem! Na našu lásku, na naše slzy, na naše ideály! Na náš búrlivý život, náš vzťah. Ako sme zas a znovu pretancovali celú noc, potom ráno vyšli von, a naplnení opojným pocitom slobody dýchali svieži vzduch, a pozorovali východ Slnka z nábrežia. Moja partnerka bola modelka. Pamätám si ako jednej zimy v Jasnej fotili kolekciu športového oblečenia. Ožrali sme sa vtedy v Apress ski bare na Lukovej. Toho večera som do seba obrátil desať Redbullov! Ach, to boli časy! A teraz je to všetko preč. Ó, moja drahá, odpustíš mi niekedy? A ja, vtedy počas tých rokov, nikdy som nevypol. Tvrdo som pracoval, vždy znova sa naplno vrhal do víru hudby a hrania. Všetky tie roky boli jeden bláznivý kolotoč, jedna veľká, nekončiaca, a poriadne divoká párty!“

„A teraz čo počúvaš?“ Spýtali sa ho.

„Teraz počúvam Red Hot Chilli Peppers.“

„Čo je to za štýl?“

„Je to rock! Takže si dávajte bacha, lebo by ste z nich mohli pustiť do gatí!“

„Počuj, a keď už sa vyznáš v týchto veciach, že vraj Pink Floyd vydali také CD… Wall.“

„Hm áno, To bolo už dávno. Pamätám si na to, keď som to mal požičané na kazete.“

„A vy akú hudbu počúvate?“ Spýtal sa on ich.

„Ehm… uhm…“ Zakoktal ktosi. „Ja počúvam… jazz.“

„Ja tiež počúvam jazz.“

„Aj ja.“ Prisvedčil ďalší.

„Ja tiež, ja tiež.“ Prisviedčali všetci rad radom.

„A čo ešte?“

„Ehm… a ešte etno…“

„Ja tiež počúvam etno.“ Dodal ktosi.

„Hm, etno. A ja tiež počúvam etno.“

„Aj ja, aj ja.“ Pritakávali všetci.

„Áno áno, všetci počúvame jazz a etno.“

„A čo ešte?“

„Ehm… a už nič.“

Cyprián ukázal prstom na reprobedne v bare, nahol sa k Oliverovi, a povedal:

„Toto je dobrá pesnička.“

„Hm.“

„Len prosím ťa, neviem rozoznať jednu vec: je to spievané po slovensky alebo po anglicky?“

V podniku sa zase otvorili dvere a zjavil sa v nich ich ďalší priateľ, Kubo. Bol to nenápadne vyzerajúci, nervózny človiečik s prenikavým intelektom. Povahy bol nespoľahlivej a závistlivej. Doskackal k ich stolu. Smrdel od cigariet, lebo práve dofajčil.

„Čaute. Minule som nemohol prísť, lebo na JoJke dávali skvelý film, ktorý som si musel pozrieť.“

„Nazdar Kubo! Sadni si.“ Privítal ho Oliver, a náhle sa rozosmial. „Hahaha, čo sa ti to vzadu hompáľa za rárohu? Máš tu aj bongo so sebou, ako vidím.“

A naozaj, Kubo mal so sebou neveľké bongo – bubon vyrobený z vydlabaného dreva, na jednej strane s natiahnutou blanou. Svojho času veľmi módny hudobný nástroj medzi pubertiakmi. Mal ho zavesené na remeni prehodenom cez plece. Keď prišiel a sadol si, položil ho na zem, a posunul pod stôl aby nezavadzalo.

„To tú haraburdu vláčiš všade so sebou? By si mohol niečo zabúchať keď už si ho sem dotrepal.“ Navrhol Oliver.

„Vieš čo, v poslednej dobe dosť veľa hrávam, a aj som sa celkom zlepšil. Aj by som niečo zahral, len sa veľmi nedá.“

„Prečo?“

Zohol sa, siahol pod stôl, vybral bubon, a ukázal mu ho.

„Lebo pozri. Aha, mám takýto problém: je prasknuté. Čo myslíš dalo by sa to nejako opraviť?“

„Oliver ho uchopil do rúk, obracal a prezeral. A kedy to prasklo? Padlo ti na zem? Alebo samo od seba?“

„Vieš že ani neviem? Jedného dňa som si proste všimol že je prasknuté. Ale je možné že mi niekde padlo, a tak sa to stalo.“

„Ono aj keby padlo, tak to musí vydržať. Skôr si myslím že ťa podviedli, a predali ti výrobok z nevysušeného dreva. Preto prasklo.“

„A dá sa to nejako opraviť?“

„Zalepiť sa to nedá, lebo prasklina je široká. Jedine tam vložiť nejaký štep. Ale najlepšie by si urobil keby si to reklamoval.“

„A bol si medzičasom na nejakých cestách v zahraničí?“ Spýtal sa Oliver Kuba po chvíli. „Čosi sa mi marí že si chcel letieť do Ameriky.“

„Nie. To si ma s niekým musíš mýliť.“ Zvolal Kubo so smiechom. „Preboha, čo by som robil v Amerike?“

„No čo by si robil? Spoznať trochu svet.“

Kubo sa nervózne zahniezdil. Aj napriek tomu že medzi nimi bolo niekoľko nefajčiarov ktorí nemali radi tabakový dym, zapálil si pri stole cigaretu, nervózne potiahol, a dym z nej mimovoľne vyfúkol oproti sediacemu priamo do tváre.

„Viete,“ odpovedal „ono je to takto: bojím sa lietať, a už len myšlienka na lietanie vo mne vyvoláva panický strach. A tak som rozprával že študijné pobyty a brigády v zámorí sú iba mrhaním času, a všetky návrhy kamarátov letieť niekam som odbíjal sarkastickým smiechom a ťukaním si prstom na čelo. Mojím vrcholným cestovateľským zážitkom mala byť cesta autostopom do Španielska. Trepať sa na takúto diaľku tým najpomalším a najnespoľahlivejším spôsobom aký existuje… Snáď ani nie je v ľudských silách vymyslieť väčšiu hlúposť. Roky som sa na to pripravoval, a vytrvalo prehováral všetkých okolo seba. Považujem sa za veľkého obdivovateľa hispánskej kultúry, snáď aj preto lebo sám vyzerám ako Španiel, a cesta tam bola pre mňa najvyššou prioritou. Nik však so mnou nechcel ísť. Nakoniec som sa tam vybral s jedným kamarátom z internátu, ktorého sa mi horko ťažko, po dlhom čase podarilo presvedčiť. Ten sa na mňa hneď na začiatku nášho tripu vykašľal, lebo mu ktosi zavolal, a ponúkol marihuanu na predaj. Ja som zostal sám, a išiel som puknúť od jedu, že som neišiel s ním naspäť, a nezhúlil sa radšej tiež. Dostal som sa za rakúske hranice, a tam nemohol nič stopnúť. Asi tri dni som tvrdol v priekope pri ceste neďaleko Hainburgu, stopoval, a keďže nebolo čo húliť, a srdce mi pišťalo za marihuanou, tak som sa nalieval aspoň lacným alkoholom kúpeným na neďalekej benzínke. Rakúšania sa na mne smiali, a stále dávali pozor či sa nepokúsim niečo im ukradnúť. Žiadne auto sa mi chytiť nepodarilo. Vystopoval som si akurát zopár kliešťov. Nakoniec som sa vrátil, a nasledujúci týždeň preležal v posteli, lebo som tam vonku ochorel. Po návrate do školy som všetkým klamal ako v tom Španielsku bolo super. Tvrdil som že som sa tam päť dní vyvaľoval na pláži, že cesta späť mi síce trvala týždeň, ale tam som sa dostal priam bleskovo. Vysmieval som sa všetkým čo boli cez leto doma. Síce mi uverili, ale sám seba som neoklamal. Svoje cestovateľské chúťky som uspokojil až neskôr, keď sa mi podarilo nájsť si partnerku. Bola nadšená prírodovedkyňa, a vylákala ma tam, kde by mi nikdy v živote nenapadlo ísť. Urobil som to preto, lebo som sa s ňou túžil vyspať. No aj tak sa mi to nepodarilo! Ach Matilda, stále nemôžem zabudnúť na tie týždne čo sme prežili na Skalnatom ostrove blízko severných brehov Škótska! Nevľúdne kamenisté pobrežie a búrlivý príboj. Nehostinné vnútrozemie ostrova, pozostávajúce iba z trávou porastených lúk. Prežili sme len preto že na ten trip sme boli skvele vybavení. Nikoho okrem nás tam nebolo, a jedinými obyvateľmi ostrova boli polárne kačice, ktoré v hustých kŕdľoch poletovali hore dole, a vysedávali na plážach. Boli ich státisíce. Celý ostrov bol nimi pokrytý, a my medzi nimi. Náš stan, nad nami sivé mraky, okolo tisíce kačíc. Boli tak nahusto, že ísť kamkoľvek pomedzi ne sa dalo iba s veľkými ťažkosťami. A nič iné nerobili, len sa párili! A ja, sedel som tam, raz sa skrýval v našom dvojvrstvovom stane a pil čaj uvarený na plynovom variči, inokedy kvôli chladu zababušený do spacáku z dutých vlákien, pozeral na kŕdle kačíc, a tie nič iné nerobili, len sa párili a párili. Pozeral som raz na ne, raz na teba, Matilda, ako tam sedíš v červenej flíske, a ó, po ničom inom som netúžil, len sa páriť s tebou! Uverila by si mi? A ty, bola si po celý čas taká indiferentná, vôbec si mi nevenovala pozornosť, a krátko po našom návrate domov si ma vymenila za lepšieho chlapa!“

Kubo si vzdychol, kŕčovite naposledy potiahol z cigarety, a následne nervózne roztlačil špak v popolníku. Bolo vidieť že počiatočná láska k cigarete prameniaca z jeho túžby zapáliť si, sa po nasýtení nikotínom zmenila na odpor, ktorý bolo dobre vidieť na tom ako cigaretový ohorok rozpučil.

„A už sa nevenuješ umeniu?“ Spýtali sa ho.

„Nevenujem!“

„Prečo?“

„Prosím, minule som začal kresliť. Makal som na tom celé týždne, a napokon sa mi podarilo nakresliť akúsi postavičku vo formáte dvadsať krát dvadsať centimetrov, ktorú som hrdo ukazoval ostatným. Prijímali to akosi vlažne. Najprv ma to urážalo. Neskôr som sa zamyslel, a nakoniec som si uvedomil, že také kresbičky som si na strednej škole bežne kreslil na hodinách do zošita. Nuž umeniu som sa prestal venovať preto, lebo som zistil že na to nemám. Radšej kritizujem a zosmiešňujem druhých. To je jednoduchšie. Nebaví ma tvoriť, lebo je s tým mnoho námahy, a potom sa objavia darmožráči čo vedia len fajčiť, chľastať presso, a mudrovať čo bolo ako myslené, a nerobia nič iné, len sa to snažia zhovädiť.“

„Záleží na tom,“ začal ktosi spomedzi prítomných filozofovať „čo sa komu podarí vytvoriť. Či je to niečo kvalitné, alebo je to gýč…“

„Ide o to, čo si kto predstaví pod pojmom gýč.“ Povedal Kubo. „Ja si pod pojmom gýč predstavím napríklad Munchove obrazy. Povedzme ten na ktorom je akási kričiaca postava kdesi na móle. Myslím že sa to volá Výkrik. Som toho názoru že také niečo dokáže nakresliť bársktorý pacient psychiatrickej liečebne.“

„A len tak náhodou, ty si bol na tom krste čo sa nedávno konal?“ Spýtal sa ho znenazdania Cyprián. (Aby sme boli v obraze, krst na ktorý sa Kuba pýtal bol pomerne významnou a ostro sledovanou kultúrnou udalosťou, čo sa udiala krátko pred týmto rozhovorom.)

„Nebol som tam, lebo ma nepozvali.“ Odvetil on. „Krsty kníh a cédečiek sú trápne maškarády, a vrcholom ich trápnosti sú tie smiešne pokusy o nejakú originálnosť v tom čím sa bude krstiť. Keď už šaškujú, tak nech krstia vínom, vodou, alebo pálenkou. Ale nie, oni vymýšľajú hlúposti, krstia mliekom, gumenými medvedíkmi, alebo bylinkami. Mali tú invenciu investovať radšej do tých krstených diel samotných, potom by možno vyprodukovali niečo hodnotnejšie, čo by bolo pre našu spoločnosť väčším prínosom.“

„Fakt? A tebe sa aký umelecký štýl páči?“

„Minimalizmus.“ Odpovedal Kubo pohotovo.

„No neviem.“ Pokrútil Cyprián hlavou. „Mne to pripadá ako keby tomu štýlu chýbala myšlienka. Mne sa páči viac klasické umenie, alebo…“

„Neblázni! Čo si to za lúzera? Už s tým prestaň, dnes nemám náladu na žarty.“ Zvolal Kubo udivene.

„Ja si myslím že kvalitné veci sú moderné vždy…“

„Pche, človeče, ty ma udivuješ. Mať takéto názory… to je komické!“

„Pozri sa, netvrdím že aj v dnešnom umení nie sú kvalitné veci, ale…“

Kubo pokrčil plecami.

„Ja mám rád minimalizmus.“

„Prečo?“

„Pozri, som grafický dizajnér. Ten kto túto robotu nepozná nedokáže pochopiť aká je únavná. Nevieš si predstaviť koľko lákadiel máš k dispozícii pri práci s počítačom. Dočerta, prečo by som mal pracovať, keď môžem celé dni prečetovať? A okrem toho, ja som strašne lenivý. Večer sa mi nechce spať, ráno zase vstávať. A hlavne sa mi nechce robiť. Mám rád kávu, denne vyfajčím dve krabičky cigariet. Vieš koľko času to všetko zaberie? Tak kedy mám dofrasa robiť? Preto som sa stal minimalistom, lebo urobiť prácu v takomto štýle je najrýchlejšie a najjednoduchšie. A čokoľvek iné zosmiešňujem. Zákazníka dokážem presvedčiť že biela plocha s malou čiernou bodkou v rohu je moderná a umelecká, a čo je hlavné, takúto robotu mám hotovú hneď.“

Kubo siahol do ruksaku a snažil sa z neho vyloviť novú škatuľku cigariet. Aby sa dostal až na dno, vyložil z neho svoj notebook.

„Aha, máš tu aj počítač…“

„Využívam každú voľnú chvíľu aby som mohol písať. Napríklad keď cestujem vo vlaku.“

„A čo píšeš?“

„Vedeckú prácu o evolúcii.“

„O evolúcii? Veď o tej už bolo všetko vymyslené. Na čo ešte chceš prísť?“ Spýtal sa ho Oliver.

„Nie nie nie.“ Prerušil ho Kubo. „To si ľudia len myslia že všetko vedia. Evolúcia neprebiehala tak že ľudia sa vyvinuli priamo z opice.“

„A z čoho sa teda vyvinuli?“

„Ľudia sa vyvinuli z banánov, lebo s banánmi máme na sedemdesiat percent totožný genetický materiál. Takže najprv boli banány. Tie sa časom premenili na opice, lebo s tými máme až na deväťdesiatpäť percent zhodný genetický materiál…“

„Aha, a z opíc potom vznikli ľudia?“

„Nie. Opice sa premenili na potkany. Lebo tie majú svoj genetický materiál s človekom podobný až na deväťdesiat sedem percent. A z potkanov sa stali ľudia.“

„Hm. Zaujímavé. A čo si myslíš o vedeckom projekte ktorý prebieha v CERNe?“

„V najväčšom urýchľovači sveta sa dejú mimoriadne experimenty!“ Zvolal Kubo ktorý bol zjavne vo svojom živle, a vytiahol z tašky akýsi časopis. „Vedci čoraz viac úsilia venujú tomu aby objavili božskú časticu, higgsov bozón. Tak a teraz vám vysvetlím,“ kvákal ráčkujúc „prečo higgsove bozóny prekonávajú rýchlosť svetla. Vidíte túto štruktúru?“ A ukázal rukou na obrázok v časopise na ktorom bolo čosi ako pestrofarebný ementál. „Toto je priestor kde v urýchľovači lietajú tieto častice. Prelietavajú tuto cez tieto diery. No a to im umožňuje dosahovať nadsvetelnú rýchlosť!“

Oliver sa vzdialil od ostatných a zapálil si cigaretu. Po chvíli k nemu nesmelo prišla Markéta.

„Musím sa ti s niečím zdôveriť.“ Povedala.

„Nech sa páči.“

„Poviem ti svoje tajomstvo. Som lesbička.“

„Fakt? To som nevedel. Vôbec by som to nepovedal.“

„No vidíš, tak teraz už vieš. Priateľom som vravievala že s touto orientáciou som od svojich štrnástich rokov (keď som si ju uvedomila) zvádzala krutý boj, no napokon som sa rozhodla poddať, a byť sama sebou.“

„A čo na to oni?“

„Schvaľovali to. Všetci tvrdili že som dobre urobila, a že takéto veci by človek v sebe nemal potláčať.“ Markéta si odpila z pohára, a po krátkom tichu pokračovala. „Ja sa niekedy pýtam sama seba: je to dobré alebo zlé? Reakcie okolia na túto skutočnosť sú niekedy priam kuriózne. Minule som stretla jedného kamaráta zo školy, ktorý je hetero a ten mi povedal, že by chcel byť homosexuálom“

„Áno? No, každý má nejaké túžby…“

„No a teraz sa dostávam k jadru toho čo som ti chcela povedať.“

„Hm.“

„Vieš, ja v skutočnosti nie som lesba.“

„A to už ako? Pred chvíľou si vravela že si.“

Markéta si vzdychla.

„Vieš, ja som si to všetko vymyslela len tak… teda, (musím ti povedať celú pravdu) vymyslela som si to preto, lebo v mojom okolí nebol žiaden chlapec ktorý by sa mi páčil. Tak som všade hovorila že som na baby, aby som mala pokoj.“

Možno si v tejto chvíli dáte otázku: ako je to možné že za ním niekto príde a zdôverí sa mu s takouto vecou? Čím to je? Na tomto mieste by bolo vhodné vysvetliť si niektoré tajomstvá ľudskej existencie. Oliver sa považoval za veriaceho, aj keď tak trochu svojrázneho. Do kostola nechodil, a ani svoju vieru nijako navonok neprejavoval. Dalo by sa povedať že patril do početnej skupiny ľudí, ktorí sú veriaci iba formálne. No aj tak, keď bol sám, niekedy o Bohu premýšľal, a dal si predsavzatie že sa pokúsi duchovne zdokonaľovať, a bude sa pravidelne modliť. Jednej noci nemohol zaspať. Trápili ho výčitky svedomia a čudná úzkosť. Svoj vplyv na tom mohli mať viaceré nepríjemné zážitky z posledných týždňov, medziiným aj to, že pred pár dňami stretol na ulici jednu kamarátku, a akýsi bol zamyslený, a všimol si ju až na poslednú chvíľu. Kým si stihol uvedomiť kto to je, už bola preč, a on sa jej vôbec nepozdravil. Veľmi ho kvôli tomu trápilo svedomie. Ona ho teraz bude pokladať za namysleného a arogantného človeka. Možno o tejto príhode porozpráva ďalším ľuďom, a tí z toho budú pohoršení. Táto udalosť môže viesť k vážnym negatívnym dopadom na jeho život! V mysli sa mu začali vynárať rôzne nedávne udalosti, keď sa k niekomu zachoval neslušne, alebo mu nejako ukrivdil. Zmocnili sa ho obavy. Posadil sa na posteli a zúfalo myslel na to, že čo sa stalo neide vrátiť späť, tak ako nič čo sa už raz stalo. Je náš život len určitý časový úsek plný náhod, starostí, a nepredvídateľných udalostí bez akéhokoľvek vyššieho zmyslu? Nie. Keď už bol v koncoch, začal myslieť na Boha ako na poslednú záchranu. Zopäl ruky, a potichu začal odriekať:

Ó, Špagetové monštrum
pokorne ťa prosím
zmiluj sa nado mnou.
Moja utrápená duša
ťa zúfalo potrebuje!

Odpusti mne hriešnemu
a vlej svoje svetlo
do mojej slabej duše.
Pomôž mi stať sa
lepším človekom!

A potom to takto dookola opakoval. Modlitba svietila pred jeho duševným zrakom. Cítil ako sa ukľudňuje, a po chvíli v jeho mysli zavládol pokoj a mier. Stále si v duchu opakoval slová modlitby. V mozgu sa mu aktivovala tá jeho časť ktorá sa aktivuje pri myslení na akéhokoľvek boha. Cítil ako sa duchovne očisťuje, a ako ho táto očista robí ako keby aj fyzicky viac čistým, a viac sympatickým pre ostatných. Napokon sa mu zazdalo ako keby ticho v jeho mysli prerušil akýsi pokojný hlas ktorý povedal: odpúšťam ti, ochránim ťa. V tej chvíli bol šťastný. Boh k nemu prehovoril. Uvedomil si že jeho prosba bola vyslyšaná, a krátko nato zaspal. Možno práve vďaka tejto psychohygiene pôsobil na ľudí okolo seba ako prirodzená autorita, a práve preto sa mu často zdôverovali a prosili ho o radu.

Zábava v podniku naberala obrátky. Všetci už boli v nálade. Medzičasom poprichádzali ďalší kamaráti. Krčma bola plná hostí, a ich hlasy sa zlievali s rinčaním príborov, pohárov, a briliantových svetiel.

Ajka, ktorá po celý večer len mlčky popíjala, a počúvala ostatných, prehovorila. Alkohol jej rozviazal jazyk, a ona sa potrebovala vyznať zo svojich citov. Obrátila svoje oči k priateľom, a začala rozprávať:

„Ja som tá smutná XXXL v čiernom, čo mĺkvo stojí v hypermarkete pred regálom s bonboniérami, a rozmýšľa ktorú dnes do seba napchá. Boj so svojím telom som dávno prehrala. Ktosi mi raz povedal že odzadu vraj človek nevyzerá až tak zle ako spredu. Tak som sa vyzliekla, na foťáku nastavila samospúšť, sadla na stoličku a odfotila samú seba od chrbta. Výsledok bol otrasný. Vyniklo moje sadlo, vyosené lopatky, a skolióza. Neforemná som ako zemiak, biela ako tvaroh, a moje znamienka sú ako hrozienka v ňom nahádzané. Som ako nepodarená vianočka so zapečenými hrozienkami. Kedysi sa mi podarilo zoznámiť s mužom. Bojovala som zo všetkých síl o jeho srdce. No on ma nechcel. Po tom ako ma odmietol som sa hnala ulicami, mykajúc hlavou aby mi vlasy nepadali do tváre. Chcelo sa mi revať. Ihneď som si v Tescu kúpila parádnu tortu. Niektorí vravia že tieto torty nie sú kvalitné, že cukrárski učni ich pripravujú bez lásky. Mne to bolo jedno, išlo mi iba o naplnenie žalúdka a utíšenie krvácajúceho srdca. Bola veľká, čokoládová, na vrchu s kusmi želé ktoré vyzerajú presne ako chlpatá kožná vada čo mi rastie na čele. Obsahovala množstvo cukru, masla, a čokolády. Vrhla som sa na ňu a so slzami v očiach ju zjedla. Oťaželi mi viečka, a ja som si predstavovala že jazdím na koni, mám partnera, a spolu nakupujeme, a večer beháme krížom krážom po pláži. Potom som snívala že sa predávkujem liekmi, a keď ma nájdu ležať mŕtvu na posteli, pribehne zrazu môj neznámy vysnívaný princ na bielom koni, padne na zem, a bude zúfalo nariekať. Ja sa budem vznášať v izbe, a sladký pocit ľútosti ma bude nesmierne hriať pri srdci.“

Priatelia sedia za stolom a mlčia. Kristián si rukami podoprel hlavu. Oproti bezradne pozerajú do zeme Fatima a Frodo.

V podniku začínala pesnička Crazy In Love od Beyonce. Práve tam hulákal Jay-Z, a vzápätí zaznel speváčkin vokál dopĺňaný zvukmi perkusií pripomínajúcimi štrnganie príborov. Stoly v pube boli zapratané fľašami od whisky a horami prázdnych plechoviek od Red Bullov. Zrazu sa priatelia pozreli k barovému pultu. Stáli tam dvaja veľkí muži v čiernom, ktorých čašníčky krátko predtým odmietli obslúžiť kvôli neprístojnému správaniu sa. Prišli k baru, jeden z nich chytil veľkú tácku na ktorej boli naukladané čisté poháre, a z celej sily ju šmaril o zem. Ozvalo sa rinčanie, a črepy skla sa ako trblietavé diamanty rozleteli po dlážke. Barman aj čašníčky skameneli, a s otvorenými ústami na to vydesene zízali. Na veľkej obrazovke hore bežal videoklip. Beyonce s dvoma tanečníčkami tancovali ako divé gazely. Hudba znela a črepy lietali. Všetci ľudia stíchli, a upreli svoje zraky smerom k baru. Druhý muž urobil to isté čo prvý: chytil ďalšiu tácku a šmaril ju o zem. Ozvalo sa rinčanie, a roj žiariacich črepov ako prúd iskier preletel cez priestor. Nato muži odišli.

Frodo sa vybral domov. Vyšiel von, hnal sa cez poloprázdne ulice, zamyslene pozerajúc do dlažby. Po chvíli si všimol nejakého chlapa idúceho priamo oproti nemu. Poddal sa viac na kraj aby sa mu vyhol. No ten oproti tiež zmenil smer, a zahradil mu cestu.

„Ja tomu Ďurkovskému neverím!“ Zakvákal neznámy žoviálne. „Podľa mňa nerobí dobrú komunálnu politiku.“

Frodo pridal do kroku. Čudáka sa striasol, a ulica bola vcelku pokojná. No zrazu sa tam objavila nejaká zberba. Ktosi k nemu priskočil, chytil ho pod krk, začal ním lomcovať a tárať rôzne hlúposti.

„Daj mi pokoj!“ Zvolal, a odsotil ho preč.

„Daj si bacha vidlák! Zistím kde bývaš a prifrčím za tebou na starej električke!“

On si to nevšímal a hnal sa ďalej tmavou ulicou. No už po chvíli si všimol že z tmy sa k nemu blíži ktosi ďalší… Svetlá okolo neho sa zlievali, všetko videl akosi rozmazane. Cítil ako slabne, a podlamujú sa mu kolená. K strate vedomia mu pomohol úder kovovou trúbkou do hlavy čo mu uštedril ktosi spomedzi útočníkov.

Cyprián sa nahol bližšie k Maji, (tej Maji čo má IQ v háji) a pošepol jej:

„Poď so mnou pozajtra do divadla. Mám voľné lístky na vynikajúce predstavenie.“

„Hm, pozajtra… to nebudem môcť ísť, lebo mám program s kamarátkou.“

„No dobre, a čo takto budúci týždeň. V ktorýkoľvek deň, kedy budeš chcieť. Mohli by sme skočiť do mesta, poprechádzať sa. Teraz sú všade kadejaké koncerty.“

„Keď ja neviem čo povie kamarátka.“

„Môžeš si vybrať akýkoľvek deň, a ja pre teba vymyslím ten najlepší program.“

Maja sa zahniezdila.

„Keď ja neviem… asi nie.“

„Ale veď sa neondi. Naozaj by si so mnou nešla? Vážne ťa pozývam. Mohli by sme niekedy skočiť na večeru. Poznám tu neďaleko vynikajúcu pizzériu.“

„Mmmm…“ Na tvári sa jej roztiahol idiotský úsmev. „Keď ja neviééém…“

„Alebo ti ukážem akú mám doma zbierku známok, a svoj nový počítač. Nasťahoval som si kopec hudby. Mohol by som ti nahrať nejaké empétrojky. Čo počúvaš?“

„Mmmm…“ Mávla rukou. „Všetko…“

„Čo napríklad?“

„Ehm…“ (Chvíľu bola ticho, stále s tým idiotským úsmevom na tvári.) „Keď ja ani neviem…“

„Alebo by sme si mohli u mňa doma pozrieť nejaký film. Mám kopec filmov. Há?“

Maja sa stále nepríčetne usmievala a vrtela.

„Áááále… Keď já neviém…“

Rozhostilo sa ticho. Cyprián horúčkovito rozmýšľal ako ju presvedčiť. James Blunt zatiaľ vyrevúval ďalšiu zo svojich piesní.

„Počúvaj.“ Povedal jej Cyprián napokon. „Poďme spolu niekam. Nebudeš sa nudiť. Sľubujem ti že urobím všetko čo budeš chcieť! Tak čo, pôjdeš so mnou von?“

„Nie.“

„Ja som romantický typ.“ Povedala Maja po chvíli, a napila sa džúsiku. „Vôbec nechápem ten technokratizmus niektorých ľudí. Počítače, pche… Ja mám rada prírodu. Najradšej by som bola keby bol svet taký ako počas magických šesťdesiatych rokov. A úplne najlepšie by bolo keby bol taký ako stopäťdesiat rokov dozadu. Vtedy, pred vznikom všetkých tých násilných videohier čo teraz všetci hrajú, a ktoré podnecujú ľudí k agresivite, nebolo žiadneho násilia, žiadnych vojen, a všetci žili šťastne v mieri!“

Kubo sledoval počínanie si svojho priateľa, a v jeho srdci sa rozhorela žiarlivosť. Nepáčilo sa mu že balil babu na ktorú mal on zálusk. Celý večer bol nervózny, a triasol sa od zlosti. Spomenul si na Cypriánove staré hriechy, a zatúžil mu ich pripomenúť.

„Ty!“ Osopil sa na neho, zdvihnúc sa zo stoličky. „Ty si v prvom ročníku na základnej škole vyryl na detskom ihrisku do pieskoviska hákový kríž!“ A vystrel k nemu ruku, a ukázal na neho obviňujúco prstom.

Všetko razom stíchlo. Stíchla hudba, čašníčka zametajúca z podlahy sklenené črepy zmeravela, a ostala na nich zízať. Tanečníci na ulici znehybneli, partia hlučných opilcov o pár stolov ďalej skamenela, tak ako všetci chodci naokolo na korze. Ešte aj okrúhly mesiac na nočnom nebi ako keby sa zastavil vo svojej púti, a ostal v nemom úžase.

Cypriánovi, práve usvedčenému z hanebného zločinu zabehlo pivo, a tak neodpovedal. Kubo si jeho mlčanie vysvetlil po svojom.

„Tak čo ty lotor? Už si sa vyrovnal so svojou minulosťou?“ Precedil nenávistne cez zuby, a cítil zúrivú škodoradosť, že mu mohol pripomenúť jeho fatálny a neodpustiteľný zločin. Bol celý vzrušený, a v dôsledku vypitého alkoholu strašne pobledlý. No, nejako mi začína byť zle. Zase budem grcať, pomyslel si. Musím sa odtiaľto rýchlo vytratiť. Rozhodol sa využiť túto svoju chvíľu triumfu, a odísť v najlepšom. Nemotorne vstal od stola, zhrabol ruksak, bubon si prehodil cez plece, dal všetkým zbohom, a zmizol.

„Uááá,“ zívla po chvíli Petra „ja už asi tiež budem musieť ísť. Frajer po mňa nemôže prísť. Samej sa mi ani nechce. Mám to domov ďaleko.“

„Daj si pozor, a radšej choď taxíkom. Lebo na ulici stretneš ešte nejakého úchyla.“ Poradili jej.

„No hej.“ Pridal sa ktosi. „Daj si pozor aby ťa niekto neokradol alebo neznásilnil.“

„Pamätám sa ako sme uvideli úchyláka hneď keď sme tu boli po prvý raz na výlete ešte ako gymnazistky.“ Povedala Maja. „Bolo to v centre pri Priore. Učiteľka nám dala voľno. Chalani sa rozbehli ku hracím automatom, a my baby sme sa najprv vybrali pozrieť do obchodov, a potom sme sa zatúlali k takým veľkým kvetináčom pri ktorých bezdomovci popíjali alkohol. Tam bol. Vybral sa oproti nám, a keď sa priblížil, roztiahol kabát a odhalil sa. Vystrašené sme pribehli k učiteľke. Tak dievčatá, všetko čo sa muselo stať sa stalo, výlet je kompletný! Teraz môžeme ísť domov. Autobus čaká. Povedala nám vtedy ona.“

„Aj medzi tými čo ponúkali podnájom bolo dosť úchylov.“ Zapojilo sa do rozhovoru ďalšie z dievčat. „U jedného takého som bývala. Z toho bytu som musela ujsť. Našťastie mi nestihol nijako ublížiť.“

„Hm.“ Prikývli ostatní.

„Ani na internátoch to nebolo oveľa lepšie. Potulovali sa tam kadejaké indivíduá. Nazerali nám do okien. Dosť sa tam kradlo. Poniektorým ľuďom zmizli mp3 prehrávače, fotoaparáty, alebo laptopy.“

Nicolka sa zamyslene zahľadela do neurčita. Nepatrná zmena na jej tvári prezrádzala že hlavou sa jej mihla spomienka na niečo nepríjemné.

„Stalo sa to jedného sychravého dňa.“ Začala rozprávať. „V škole som musela zostať dlhšie, a na intrák som sa vracala až neskoro večer, keď už nikde nikoho nebolo. Tmavý park, potom sa z tmy vynorili ošarpané múry nášho internátu. V tom sa tam zjavil on. Vynoril sa ako prízrak, a ako mátoha, uprene na mňa zízajúc, blížil sa ku mne. Hneď ako som ho zbadala som dostala hrozný strach. Zastal pri mne. Neviete si predstaviť ako škaredo pozeral! Pery mal tak pevne stisnuté, že boli biele. Pýcha peklom dýcha! Povedal a sotil ma. Padla som na kolená. Nato do mňa začal kopať. Neviem čo všetko mi chcel urobiť! Po chvíli ho vyrušil nejaký zvuk, a tak ušiel. Ja, plačúc, a v zablatených šatách, som utiekla na izbu, kde som bola vtedy sama, lebo spolubývajúce odcestovali. Nefungovalo nám kúrenie, a tak som sa tam triasla od zimy a strachu. O niekoľko dní som ho videla zase. Bol asi sto metrov ďaleko. Pozeral na mňa a hnal sa za mnou. Našťastie sa mi podarilo naskočiť na autobus a ujsť mu. Keď som potom chodila na internát, strašne som sa bála že ho znova stretnem. Že budem prichádzať k tým hnusným múrom s opadávajúcou omietkou, a on sa tam zrazu vynorí. Krátko nato som sa odsťahovala na privát do úplne inej časti mesta. Bola zima, stále tma, a ulice plné čľapkanice. Triasla som sa od strachu všade kade som chodila, a cítila prúd jeho myšlienok, ktoré ku mne vysielal: Musím ťa nájsť! Potrebujem ťa! Prahnem po tebe! Tak mi povedz kde si! Kde? Tak kde do frasa si?!“

„Ja som tiež jedného takého poznala.“ Povedala Ajka. „Ale našťastie mi neublížil. Keď som ho v meste stretávala, tak mi ukazoval také škaredé veci, a vždy povedal niečo neslušné. Bolo to nepríjemné. Chodila som po uliciach, pozerala sa po šťastných ľuďoch okolo, a sama sa medzi nimi cítila osamelá ako v Antarktíde. Na svete neexistuje miesto kde by bol človek osamelejší ako tu!“

„Mňa to stále máta!“ Pokračovala Nicolka. „Keď kráčam v meste po uliciach, vždy keď zazriem niekoho podobného, premkne ma strach že je to on!“ Keď to dohovorila tak sa rozplakala.

„Upokoj sa.“ Chlácholili ju. „Všetko je v poriadku. Sme tu s tebou, a nik kto by ťa mohol ohroziť tu v tejto chvíli nie je.“

„Áno, ja viem.“ Povedala so skrivenou tvárou, hľadajúc čosi v kabelke. „Neviete kde mám vreckovky?“

„Tu máš.“ Povedal Oliver a dal jej svoje. Keď jej ich podával, zľahka sa jej dotkol, a pocítil že jej studená spotená ruka sa chveje. Ona sa zrazu zahľadela do neurčita, skrížila si ruky na prsiach ako keby sa chránila pred zimou, a roztriasla sa.

„Bŕŕŕ, to je slabá útecha, že mi teraz nik neublíži.“ Povedala slabým hlasom, stále vydesene pozerajúc do tmy v kúte, ako keby v nej niečo videla. „Skrývajúc sa, a utekajúc pred zlom čo je všade okolo človek pripomína pštrosa strkajúceho hlavu do piesku. Nič nevidí, ale oni vidia jeho!“ Zašepkala, a striaslo ju ako keby mala horúčku. „Je iba jedno účinné riešenie: žiadny život, žiadna hrôza!“

„Nicolka, vidím že nie si celkom v poriadku. Ak ti môžem poradiť, mala by si sa modliť. Potom ti bude lepšie.“ Povedal jej Oliver.

„Fakt? Vidíš, to by mi nenapadlo. Môžeš mi o tom povedať niečo viac? Ako si prišiel na to že práve viera môže človeku pomôcť prekonať také ťažkosti ako mám teraz ja?“

„Viem to z vlastnej skúsenosti. Prešiel som dlhým a komplikovaným duchovným vývojom. Vždy som mal k duchovným veciam vzťah, a to asi preto, lebo moja matka bola eskimácka hipíska, a otec profesor filozofie. Najprv som bol ateistom. Potom som začal veriť v ufo. Následne som sa stal budhistom, a potom kresťanom. Pochopil som že budhizmus, a podobné módne výstrelky nie sú to pravé, a dozrel som konečne na to aby som si dokázal uvedomiť aké cenné je naše vlastné kresťanské duchovné dedičstvo, to čo nám zanechal Kristus. Neskôr som prešiel cez slobodmurárstvo, rosikruciánstvo, a aj bolestnú krízu hodnôt, keď som akékoľvek duchovné hodnoty popieral. Napokon som sa stal pastafariánom. Stal sa zo mňa váš nepokojný pokorný, nevybúrený liberálny, a večne pravdu hľadajúci pastafarián, ktorý zrak svojej duše upiera k entite zvanej Špagetové monštrum.“

Bolo už veľa hodín. Kaviareň pôsobila ospalo. Z rádia znelo prefajčené altové, od mužského hlasu nerozoznateľné chrapotanie nejakej soulovej speváčky. Barmanka dozametala črepy na dlážke, a bola unavená. Potom po šichte dosiahne pravé uvoľnenie s frajerom v posteli, keď si ju zase už po stý krát natočí na mobil ako sa po sprche utiera, natočí si tie jej rozmazané kliky haky čo má vytetované nad zadkom, a nakoniec si natočí ako do nej pri sexe vniká.

Priatelia si povedali že je čas ísť. Zaplatili, a pobrali sa preč. Išli naprieč Korzom. Dámy, unavené z posedenia a vypitých drinkov, a aj preto lebo na ihličkových podpätkoch sa im po dlažobných kockách ťažko chodilo, sa opierali o svojich partnerov. Ulica bola poloprázdna. Kráčali po nej len ľudia vychutnávajúci si nočné mesto do ktorého sa prišli zabaviť. Starobylé meštiacke domy v zlatom svetle pouličných lámp pôsobili rozprávkovým dojmom. Priatelia sa obzerali na všetky strany, nazerali do bočných uličiek, a volali: Frodo, kde si? Prehľadávali ulicu za ulicou, a márne. Až nakoniec, prechádzajúc okolo akéhosi tmavého kúta, nazreli do neho, a zrazu zmeraveli. Bol tam. Ležal nehybne na dlažbe, ukrytý v tmavom rohu medzi renesančnými domami, a ako keby sa prikrýval neviditeľnou perinou. Hlavu mal modrú, a jeho veľké, nešťastné, a opuchnuté oči plné sĺz vyčítavo hľadeli na nich. Pozreli na neho, spľasli rukami, a zdesene zvolali:

„Frodo, kto ti to urobil?“

Smutný pohľad na zbitého kamaráta naplnil ich srdcia žiaľom. Pohrúžení do pochmúrnych myšlienok, a vydesení násilím ktorého boli očitými svedkami, rozpŕchli sa ako vyplašené zajace, vrátili rýchlo do svojich príbytkov, aby zas zajtra, keď načerpajú nové sily, a večer sadne na mesto, zase opustili svoje nory, a opäť vyrazili do ulíc, nadýchať sa jeho očarujúcej atmosféry.

A oni ďalej žijú svoj študentský život. Lietajú po puboch a kaviarňach, kinách, kluboch a divadlách, sharujú izby na privátoch, sharujú notebooky, a keď majú trávu, schovávajú sa a sebčia. Keď sú spolu niekde v podniku, rozprávajú si svoje lásky, trápenia, a starosti. A závislosti. Keď sa vymania z jednej, ihneď prepadnú druhej. Ich rozhovory plynú, a ich slová prúdia. Slová ako dlhé nite, slová ako matéria neurčitej farby a tvaru pri vyvolávaní duchov a vznášaní sa stolov a stoličiek vo vzduchu. Vinú sa miestnosťou ako prúžky dymu z ich cigariet, a ich ruky ako pavúky lezúce krížom krážom po stole aby našli svoje krígle s pivom, a mohli si s nimi zas a znova ovlažiť vyschnuté krky.

A čo je s nimi teraz? Cyprián odišiel do zahraničia a spravil úspešnú kariéru. V súčasnosti pracuje ako top manažér jednej nadnárodnej firmy v Londýne. Bohužiaľ, pod tlakom stresu sa postupne zmenil na beznádejného alkoholika. Frodo, ktorý bol obeťou chuligánov, sa po tejto nešťastnej udalosti stal ešte väčším introvertom, objavil sa u neho sklon k depresiám, a napokon skončil závislý na liekoch. Je zaujímavé že Oliver bol podobnej skúsenosti ušetrený. Po dôkladnej analýze sme prišli k záveru že pred bitkou ho zachránila viera. Markéta odišla do Británie robiť chyžnú, prestala byť lesbou, a vraj sa jej podarilo zbaliť Angličana. Maja zostala doma a robí kariéru. Po nociach sa však stále búrlivo zabáva, a kým niektoré jej kolegyne si už stihli skaziť život rodinou, ona má čas na seba a na módu. Vie si užiť každý deň, a napríklad veľmi dobre vie ako sa správať tak aby vynikla aj v tej najvyššej a najnoblesnejšej spoločnosti, a naučila sa skvele nalíčiť na každú príležitosť. Jej úplným protikladom je Petra, ktorá po akomsi zázračnom obrate pozmenila hodnotový rebríček, rodinu začala pokladať za svoju prioritu, a hneď po vyštudovaní sa vydala za frajera z výšky. Teraz spolu žijú v garsónke v Petržalke, splácajú hypotéku, a vychovávajú postihnuté dieťa.