Didi vždy robil problémy. Keď bol malý, v triede sa posmieval ostatným žiakom. Na hodinách rozprával vtedy keď nemal. Jedoval učiteľov a dostával za to zápisy.

Chodieval poza školu. Ak niekde niečo uvidel, tak to ukradol. Raz keď išiel domov z vyučovania, na ulici za domami zbadal decko. Vzal z cesty hrsť hliny a hodil ju po ňom. Decko sa rozrevalo. Didi sa zľakol.

„Ja som nechcel!“

Učiteľka mu na druhý deň povedala:

„Dozvedela som sa čo si urobil. Len počkaj. Brat toho decka mi povedal že si ťa ešte chytí!“

Od strachu sa mu skrivila tvár.

„Ale keď ja som nechcel…“

Pokazil každú hračku. A potom zakaždým povedal: ale keď ja som ju nechcel pokaziť.

Bol neposlušný a odvrával rodičom. Dostával za to od nich zauchá.

„Ja som to tak nemyslel!“ Kričal, rukami si chrániac hlavu pred fackami.

Didi dospel. Žil vo veľkom svete vysokých mrakodrapov a tienistých ulíc plných chodcov, áut a trúbiacich taxíkov, do zeme pozerajúcich a kamsi sa náhliacich ľudí, vo svete ulíc zovretých medzi vysokými múrmi, kvôli ktorým do nich nezasvietilo Slnko.

V klube bola striptízová šou. Návštevníci podniku sa bavili, fajčili, popíjali. Ženy mali zdobené podprsenky, fialové šály, hodvábne podväzkové pásy, strieborné, titánové, modré, ružové vlasy, viečka nalíčené na modro alebo zeleno. Robil tam problémy. Na diskotéke robil bežné diskotékové problémy. Balil chlapom frajerky, vyvolával roztržky, kohosi kopol do nohy.

„Ale prosím vás, ja som to tak nemyslel!“ Volal na svoju obranu keď ho viedli von.

Prechádzal cez ulicu. Na tom mieste nebol prechod. Keď bol v strede, priblížilo sa auto. A on zrazu zastal, skočil priamo predeň, a roztiahol ruky. Auto zastavilo a vybehol z neho rozzúrený šofér.

„Ja som to nechcel!“ Zašepkal preľaknutý.

Večer sa napájal vínom. Potom krásne spieval. Vždy sa rozcítil. Heh, mňa nič nezlomí. Ja som mladý a plný síl! Revem mocne ako lev, až sa steny otriasajú!

Raz počas noci, keď sa tackal v dome po chodbe, náhle vyjadril svoj názor na odvodovú a daňovú reformu tým že sa vygrcal na dlážku.

Na koncerte sedel v prvom rade. Robil tam neprístojnosti. Škeril sa na okolo sediacich divákov, a ukazoval im neslušné gestá. Prišli k nemu ochrankári a vyhodili ho.

„A za toto mi aj niečo hrozí? Ja som nechcel! Ja za to nemôžem! Neviem čo to na mňa prišlo!“

Išiel po ulici. Na autobusovej stanici uvidel stáť drsne vyzerajúceho robotníka vracajúceho sa z práce. Podišiel k nemu, a spýtal sa ho:

„Koľko je hodín?“

„Pol tretej.“

Didi bol niekoľko sekúnd ticho, a potom na neho vyhŕkol nadávku.

Chlap ho udrel päsťou do brady. Didi sa rozplakal.

„Ale ja som to tak nemyslel. Všetci mi ubližujú!“

V obchode sa predbiehal v rade. Narazil nákupným vozíkom do niekoľkých ľudí. Sácal do ženy čo stála pred ním. Keď čakal pred pokladňou, nákupným vozíkom tlačil do babičky čo bola vpredu. Dostal sa s kýmsi do roztržky a schytal hlavičku. Zrútil sa na zem. Oči mal plné sĺz.

„Fňuk, toto som nechcel.“

Prechádzal sa po meste. Uvidel hlúčik turistov. Podišiel k nim a povedal pár viet ťažkopádnou angličtinou. Keď dohovoril, zatlačil, a výdatne prdol. Zaznel plný zvuk.

„Ááááá… Šošovica!“ Zvolal so smiechom a žmurkol.

Vliezol do telefónnej búdky. Vzal slúchadlo a do automatu chcel vhodiť mince. Nedalo sa to, lebo bol na kartu. Vytiahol z vrecka mobil a vyťukal číslo.

„Dovolal som sa do nemocnice? Chcem povedať že nemá zmysel liečiť pacientov lebo do Zeme za tri týždne narazí asteroid a bude koniec sveta.“

Telefonoval ďalej.

„Dobrý deň, tu je Osobitná škola na Konvalinkovej ulici. Čo si prajete?“ Ozvalo sa na druhom konci.

„Ja som Fantomas. Máte tam bombu. Mám tu taký kufrík s červeným gombíkom, ktorý keď stlačím tak vám to tam celé vyhodím do vzduchu.“

„Dopustili ste sa trestného činu šírenia poplašnej správy. Váš telefonát nahlásime na políciu!“

Didi zavesil. Bezradne sa pozrel von a zabľabotal:

„Ježiši, teraz ma chytia! Ale veď ja som to tak nemyslel! Oni vôbec nepochopili čo som im chcel povedať.“

Hnal sa ulicou a plakal. Chcel kamsi ujsť. Pred svetom, pred sebou. Všetci mu krivdili.

V metre podišiel k policajtovi, veľkému Afroameričanovi, chvíľu pred ním nerozhodne prešľapoval na mieste, a napokon ho oslovil:

„Dobrý deň. Prosím vás, potreboval by som pomoc.“ Ozval sa nesmelo a placho.

„Ako vám môžem pomôcť?“ Opýtal sa ho policajt.

„Potreboval by som sa porozprávať.“

„Porozprávať? S kým?“

„S vami.“

„O čom?“

Prešla krátka chvíľa mlčania.

„Chcel by som si zlepšiť svoju angličtinu.“

Ajvudlajktuimpruvmaiíngliš… Jeho slová sa stratili v podzemnej hale plnej ľudí hmýriacich sa sem a tam. Ako keby ani nikdy nezazneli. Policajt nemihol ani brvou.

„Vaše doklady si prosím. Ďakujem. Teraz poďte so mnou, dostanete zopár otázok.“

Didi zbledol.

„Ale… keď ja som nechcel!“

Stále s ním boli problémy. Zdalo sa že jediné riešenie ako dosiahnuť aby sa začal správať normálne je transplantovať mu do hlavy mozog. Keď ho hospitalizovali, každý sa tešil že ho konečne dajú do normálu. Lekári sa na túto náročnú operáciu dôsledne pripravili, a urobili ju s maximálnym nasadením. Otvorili mu hlavu, vyfúkali z nej piliny, a potom do nej vložili mozog. Keď sa prebral z narkózy, najprv mu bolo zle, potom sa dal ako tak do poriadku, a začal sa zotavovať.

Zdalo sa že zákrok naplnil očakávanie. Pacient bol hneď po operácii akýsi mlčanlivejší. Namiesto toho aby vylial tanier polievky do periny, alebo napľul sestričke do tváre, ticho sedel na kraji postele na peľasti, s tvárou skrytou do dlaní. Akoby o čomsi rozmýšľal.

Odišiel z nemocnice a pokúšal sa normálne žiť. Nedarilo sa mu to. Čo mu pred tým pripadalo normálne, teraz považoval za zvrátené, a naopak. Zmenil sa. Zdesene rekapituloval uplynulý život a bol zo seba stále viac zhnusený.

Viezol sa v autobuse privalený pod nejakým chrápajúcim a chrochtajúcim čudom. Predtým by bol kvôli tomu určite nervózny, a možno by aj niečo neprístojné vyviedol, tentoraz však ticho sedel. Ako krásne chrápe, a ako to ladí so zvukom motora. Aký pekný sopeľ jej visí z nosa, rozmýšľal. Uvedomoval si že teraz s pokorou je život krajší. No opäť ho začalo zhrýzať svedomie. Spomenul si na všetky svoje výčiny. Snažil sa všetko napraviť, pokúšal sa správať čo najslušnejšie. Nalieval sa čajom z materinej dúšky aby sa upokojil, no márne. Stále viac sa zožieral. Jeho duševné muky napokon dosiahli takej intenzity, že mu nepomáhali ani lieky, a on sa aj napriek strašnej túžbe žiť rozhodol skoncovať so životom. Bolo mu veľmi ľúto seba samého že musí zomrieť. Plakal po celý čas čo si viazal slučku na lane. Keď ju mal pripravenú, s očami plnými sĺz vystúpil na stoličku, roztrasenými rukami si ju nasadil na krk a obesil sa.