Vo svojich zápiskoch som venoval malú pozornosť dedovi, ktorý žije na Hornom konci nad našim mestom.

Dedo, mamkin otec je veľmi starý človek. Je chudý, zohnutý od staroby, a má šedivé vlasy a bradu. Susedov nemá, lebo domy stojace okolo jeho domu sú prázdne a rozpadávajú sa.

Príčinou tohto stavu je cesta prvej triedy, po ktorej sa nepretržite valia kamióny. Keď sa o druhej v noci rútia hore dolinou, ručia tak že človek z nich levituje.

Tu na Hornom konci je to oveľa horšie ako u nás v meste, lebo v meste je maximálna povolená rýchlosť päťdesiatka. Tu hore sa kamióny valia oveľa rýchlejšie a tým pádom robia väčší hluk.

Z tohto dôvodu tu nikto nechce bývať, dokonca ani Rómovia. A tak odtiaľto kto môže ujde a domy sa menia na ruiny.

***

Pred tromi mesiacmi dedo našiel na ceste pod lesom husiu kozu ktorú zrazilo auto. Ležala na krajnici a plakala. Dedovi jej prišlo ľúto.

Vzal ju domov a ošetril jej rany. V priebehu niekoľkých týždňov sa husia koza zotavila.

Dedo ju kŕmil, a dobre sa o ňu staral. Husia koza si postupne na neho zvykla a keď dedo išiel do obchodu, chodila všade za ním.

Keď s ňou bol doma, na noc ju držal v maštali, no cez deň ju pustil von, nech sa napasie.

Keď sme mamka a ja minulý piatok prišli na návštevu deda, uvidel som husiu kozu za domom ako sa pásla na tráve. Prišiel som k nej a pohladil som ju. Ona na mňa pozerala svojimi veľkými vďačnými očami.

Je veľmi dobre že dedo si našiel toto zviera. Má tichého spoločníka s ktorým sa necíti osamelo a vďaka tomu neprepadáva pochmúrnym myšlienkam.