Keď prídu Vianoce, všetci čo pracujú v Bratislave a ďalej, sa vrátia do našeho mesta a keď sa vrátia, tak sa ožerú. Vždy pár dní pred Vianocami sú v našom meste ošabľované chodníky, ktoré hovoria – vrátili sme sa!

Ak nepoznáte naše mesto, tak vám prezradím že cezeň vedie cesta prvej triedy, po ktorej, či je streda alebo nedeľa, či je dvanásť hodín na obed alebo dve v noci, stále jazdia kamióny.

Náš dom v ktorom bývame s mojou mamkou, leží na tejto ulici a kamióny jazdia popred naše okná a robia neuveriteľný rev.

Na mieste kde sa začína naša ulica je malý kruháč. Kúsok nad týmto kruháčom boli na prízemí jedného bytového domu lahôdky. A na chodníku pred týmito lahôdkami bola vždy hodená šabľa.

Keď jedna zmizla, že po nej ostal iba mastný fľak, už sa tam objavila ďalšia. Približne každé dva týždne na chodník pred lahôdkami niekto hodil šabľu. Majiteľa lahôdok to tak frustrovalo že po asi dvoch rokoch svoju prevádzku zrušil.

Ja som dlho hútal kto za tým môže byť, až nakoniec túto záhadu vyriešila moja mamka ktorá sa všetko dozvedela od tetiek z nášho domu.

V našom dome býva Izidor Chrobák, alkoholik, ktorý pije po večeroch doma, a aj v krčme na námestí. Každý večer do seba naleje päť pív a päť borovičiek. Toľko pil až začal z toho alkoholu slintať.

Izidorovi to začalo vadiť a tak jedného dňa išiel za doktorkou a zdôveril sa jej so svojim problémom.

Tá ho vypočula a potom ukázala prstom dohora a povedala: O poschodie vyššie je dobrá psychiatrička, berie aj bez výmenného lístka, choďte za ňou.

Na to Izidor zvolal: Ja ku psychiatričke nepôjdem! Ja nie som blázon! Ja sa obesím! A potom utiekol preč.

Izidor mal konflikt s Ďusom Bačom, podnikateľom z nášho mesta. Nevedel mu odpustiť že ho prefackal. Raz sa dozvedel že Ďuso na našej ulici otvoril lahôdky. Keď popred ne išiel jedného neskorého večera opitý, tak ho osvietilo. Tak tomu hovoril, okamihy osvietenia. Napríklad raz ho osvietilo a on potom rozbil sklo na dverách v našom vchode.

Teraz ho osvietilo pred lahôdkami. Strčil si prsty do hrdla a po chvili hodil krásnu hustú šabľu. Potom ju chvíľu obdivoval a potom sa odtackal preč.

Ráno ľudia chodili okolo, obchádzali šabľu na chodníku a odvracali od nej pohľady. Vyzerala ako šaláty predávané v lahôdkach. Ľuďom ktorí mali do nich namierené ich znechucovala, takže sa ich návšteve vyhli.

Vždy keď sa Izidor ožral v country klube na námestí sa vytyčkoval pred lahôdkami, aby sa pomstil Ďusovi, ktorý ho vyfackal. A robil to až dovtedy kým ho úplne neznechutil a neprinútil zavrieť podnik.