Z detstva mám mnoho zlých spomienok. Medzi tie najhoršie patria tie na telesnú výchovu. Ja som vždy neznášal loptové hry. A tento vzťah k nim sa upevnil v škole, kde ma nútili ich hrať. Aby ste mi rozumeli, tak ja som mal pravdepodobne nejakú poruchu, tak ako existuje napríklad dyslexia, že človek nedokáže čítať, tak musí existovať nejaká porucha, že človek nedokáže chytiť alebo trafiť loptu.

Volejbal tvoril 99 percent toho čo sme na telesnej robili, a mne sa za všetky tie roky čo som ho bol nútený hrať, ani jeden jediný raz nepodarilo odraziť loptu. Keď na mňa letela lopta, buď som zamrzol a zareagoval neskoro, alebo som dal ruky niekde úplne inde ako letela lopta. Bolo úplne zbytočné nútiť ma hrať, moje schopnosti na konci ôsmej triedy boli rovnako zlé, ako keď som začal, niekedy v šiestej triede. Ešte si pamätám že keď nás učiteľka rozdelila do dvoch teamov, tak lídri teamov vždy losovali o hráčov a ja som zakaždým zostal úplne na konci ako posledný, lebo ma nikto nechcel.

Učiteľka telesnej nás učila ešte etiku a chémiu, bola to hrubá a nepríjemná žena, a keď mi na konci ôsmej triedy hrozila päťka z chémie, tak si ma raz po hodine zobrala stranou a vyštekla na mňa že jej je jedno že ma prijali na Šupku do Kremnice, že ak sa to nedoučím ona ma nechá prepadnúť.

Chémia bola rovnaká hlúposť a zbytočnosť ako telesná výchova. Nikdy v živote som ju nepotreboval. Všetko čo som sa bifľoval som dávno zabudol a jediné čo mi ostalo je spomienka na hrubú a protivnú učiteľku.