Jožko Cígeľ bol slepý. Žil biedny život ťažko zdravotne postihnutého, ľudí sa stránil a zo svojho bytu len málokedy vychádzal. Jeho jedinou radosťou bola pastierska píšťalka. Hrával na ňu každý deň, raz veselé a inokedy smutné melódie. Všetko bolo v poriadku až do chvíle kým sa do bytu nad ním neprisťahovala slobodná matka s troma malými deťmi a dvoma psami. Tá nenávidela keď sused hrával, rušilo a rozčuľovalo ju to. Vždy keď začal, pobehovala po izbe a vykrikovala: Debil jeden trafený, už zase vypiskuje! Prečo s tým neprestane?! A chytila topánku a búchala ňou do podlahy. Alebo zobrala metlu a trieskala ňou do stúpačiek. Takto to bolo každý deň. Slepý Jožko hral na píšťalke a jeho suseda vyklopávala a vulgárne mu nadávala.