Všimol som si že o Bratislave sa často vyjadrujú ľudia ktorí toto mesto vôbec nepoznajú, nežili v ňom, maximálne si niečo prečítali. Napríklad poznám človeka podľa ktorého veksláci na Kamennom námestí nie sú už štyridsať rokov, Ja k tejto hlúposti poviem len že ja som v tomto meste žil v rokoch 1999 až 2011 a po celý tento čas tam tí veksláci boli. Viem to lebo som ich stretával a obťažovali ma.

Ja si Bratislavu pamätám ako hnusné mesto plné veľmi agresívnych ľudí a otrasných medziľudských vzťahov, v tomto článku napíšem o veciach zo života v Bratislave ktoré mi najviac utkveli v pamäti.

Vec prvá: Nemožnosť nájsť si v Bratislave dôstojné bývanie.

Najprv som býval na ubytovni. Spolubývajúci na izbe boli dvaja študenti. Ja som si líhal spať o desiatej, lebo o šiestej som vstával a potom cestoval cez celé mesto do práce. Oni prichádzali neskoro večer a potom boli do druhej v noci hore a učili sa. Takže samozrejme ja som do druhej nezaspal a keď mi o šiestej zvonil budík, tak mi za to nadávali.

Potom som býval na inej ubytovni s odchovancom z detského domova. Bolo to neuveriteľne deprimujúce prostredie, spolubývajúci robil na tri zmeny vo fabrike, po troch týždňoch som odtiaľ odišiel.

Neskôr som býval na zdieľaných nájmoch, tam všade som mal problémy so spolubývajúcimi. Napríklad na jednom takomto podnájme sme bývali piati v trojizbovom byte. Moji spolubývajúci boli zároveň kolegovia v robote. Bol tam jeden ktorý mal narcistickú poruchu a bol narkoman (užíval pervitín). A ten sa ku mne správal veľmi nepriateľsky a šikanoval ma.

Niekoľko krát som mal prenajatý byt len pre seba, ale bolo to príliš drahé a všade som mal problémy so susedmi. Napríklad som mal prenajatú garsónku v Petržalke, a mal som problémy so susedom nado mnou. Vydržal som tam len pol roka. Pamätám sa že tesne predtým ako som odtiaľ odišiel, ten sused vylial na zasklenie mojej loggie nejakú tekutinu, ktorá zaschla a nedala sa zoškrabať.

Rok a pol som mal prenajatý byt v Starom meste, blízko železničnej stanice. Tam bol jeden sused, ktorého keď som videl po prvý krát, tak podľa toho ako na mňa zízal, som hneď vedel že s ním budú problémy. Bol to typ človeka ktorý nenávidí homosexuálov a transrodových ľudí a myslel si o mne, podľa môjho zženštilého výzoru, že som žena preoperovaná na chlapa a mal také sprosté reči, že aby som nesplachoval vložky v záchode, lebo sú tam tenké kanalizačné trubky a podobne. On tam mal tri byty, v jednom býval a dva prenajímal ako hostel. Bol to podvodník, jedného dňa som pred vchodom stretol cudzinca ktorý sa mi sťažoval že ho tento človek okradol. A bol to primitív. Raz som mu pomáhal vyniesť posteľ do jedného z jeho bytov a keď sme to robili, tak si nahlas prdol.

Mal som prenajatú izbu aj v takom dlhom paneláku ktorý je kúsok nad večierkou v Karlovej vsi. Domáci bol neuveriteľne nepríjemný človek a každý deň, keď som prišiel z roboty ma dodrbával že som ráno buchol dverami. Robil to tak že vždy urobil desaťminútovú prednášku o tom ako sa tie dvere majú zavrieť tak aby nebuchli a ako som ich ja ráno zavrel tak že som nimi buchol a ako to jemu vadí, lebo ho to zobudilo. Po tretej prednáške som bol úplne zúfalý a povedal som mu že ja som to neurobil naschvál. Keď počul slovo naschvál, tak na mňa začal škriekať a bolo to ešte horšie. To som nevydržal a povedal som mu že od neho odchádzam. On strašne lamentoval, že aké je to pre neho nevýhodné, keď k nemu príde podnájomník, a po mesiaci zase odíde. Bol to blbec, ktorý bol posadnutý tým že nad podnájomníkom musí mať dokonalú kontrolu. Ja som od neho musel odísť, lebo som mu nedôveroval. Bál som sa že je to úchyl, ktorý si nahráva ľudí keď sa sprchujú, alebo podnájomníkom močí do jedla a podobne.

V roku 2005 mi vzdialená rodina žijúca v Austrálii lacno prenajala jednoizbový byt v Karlovej vsi. Problém bol, že v byte nado mnou bývala jedna žena, ktorá mimochodom pracovala ako personalistka (robila tam nejakú vedúcu). Ona mala to čomu sa hovorí zlý pohľad. Keď ste sa jej pozreli do očí, videli ste že je zlý človek. Táto žena mi bývanie v tom byte dokonale otrávila. Problém bol že jej vadilo to že som vo svojom byte fajčil. (Neskôr som s fajčením skoncoval a teraz už nefajčím, ale vtedy som ešte fajčil.) No a táto žena na to išla tak, že začala byť veľmi hlučná. Hluk robila najmä v nočných hodinách, takže som sa nikdy nevyspal. Napríklad ja som si o desiatej ľahol spať a ona sa dovalila o jedenástej, začala vo svojom byte so všetkým trieskať, potom začala vysávať, alebo prišla o jedenástej večer s kamarátkami a potom sa do jednej zabávali. Najväčší hluk robila keď som mal návštevu. Ľudia ktorí ku mne chodili si to všimli a ľutovali ma. Asi čakala že sa za ňou pôjdem sťažovať a ona mi potom povie že prestane robiť hluk, keď ja prestanem fajčiť. Ja som bol vtedy veľmi nahnevaný na život a na svet, kvôli tomu že môj život bol nanič a zareagoval som na jej správanie tak, že som tiež začal byť hlučný. A išiel som do extrému. Ona ma strašne nenávidela, keď chodila popred môj byt k výťahu (bývala na najvyššom poschodí, kde neboli výťahové dvere) tak mi vulgárne nadávala do skurvených úchylákov a podobne. Takto sme tam žili, robili si navzájom zle. Trvalo to šesť rokov.

Vec druhá: V Bratislave som sa necítil bezpečne.

Keď som ako osemnásťročný prišiel do Bratislavy, mal som dlhé vlasy. Vedel som že mať tam dlhé vlasy je nebezpečné a zažil som situáciu, keď som len o vlások unikol bitke a možno aj smrti. Stalo sa to keď som išiel z roboty. Uvidel som ako oproti mne idú štyria chuligáni. (Bola to podobná skupinka ako tá čo zavraždila Daniela Tupého.) Keď prišli ku mne, obstali ma, jeden z nich chytil moje vlasy, a povedal: máš pekné vlasy, boli by z nich dobré žine. Ja som na to nič nepovedal, len som sklopil zrak. A to ma možno zachránilo. Keby som v tej chvíli povedal nejaké neuvážené slová, mohli ma zbiť alebo aj zabiť. Dodám že tento incident sa udial v Mlynskej doline kde nebolo žiadnych svedkov a keby ma zabili, tak by to sotva vyšetrili.

Počas prvých rokov života v Bratislave som stretával výrastka ktorého vyhodili z detského domova a ktorý neuveriteľne agresívnym spôsobom pýtal peniaze. Stretával som ho najmä na Zochovej. Nenávidel som to miesto kvôli nemu. A pamätám si že keď ma obťažoval, nikto z ľudí stojacich naokolo mi nepomohol. Všetci len nehybne stáli a tvárili sa že nič nepočujú.

Potom som dlhé roky stretával takého blázna, ktorý sa celé dni potuloval po uliciach a vždy keď sme sa stretli, tak mi povedal niečo nepríjemné.

Počas posledného roka môjho života v Bratislave som stretával jedného psychopata, ktorý mi robil zle. Robil napríklad také veci, že keď išiel oproti mne, tak prešiel na tú stranu chodníka po ktorej som išiel ja, keď som sa uhol, tak prešiel zase na druhú stranu, a keď som sa zas uhol, tak zas prešiel na druhú stranu a donútil ma aby som sa uhol po tretí krát. Vždy keď sme sa stretli, tak urobil niečo takéto. Mal veľmi zlý pohľad, keď ste sa mu pozreli do očí tak ste videli že je to veľmi zlý človek, a mal vždy neuveriteľne jedovatý a zlostný výraz na tvári. Ja som sa ho bál, lebo som videl že je to človek pre ktorého je ublížiť niekomu ako ublížiť muche.

Toto sú v skratke moje spomienky na Bratislavu.