Dobrý deň drahí čitatelia, so smútkom vám oznamujem že písanie o retardovanom Ľuboškovi sa končí. Dovoľte mi teraz aby som k nemu napísal pár slov. Kritizovali ma za to že som vysvetľoval ako sú moje minipoviedky o rusofilnom Ľuboškovi myslené. Vraj keď to musí autor vysvetľovať, tak to znamená že píše zle. K tomy by som chcel napísať že prednedávnom som čítal knihu The Life of Chuck, od Stephena Kinga a tam autor napísal úvod v ktorom vysvetľoval ako je to myslené. Takže keď to môže urobiť sám veľký Stephen King, tak to môžem urobiť aj ja.

Prečo to píšem? Vraj som posadnutý nechutnými vecami ako sú napríklad hovná, vraj v každom dieli o Ľuboškovi niečo také je. Tu by som chcel uviesť veci na pravú mieru, že to nie je pravda. Ľuboško sa raz posral, keď išiel autobusom z Turecka a jeho mama sa raz pomočila vo foteli, keď vypila jablkové víno. A ešte som v jednej minipoviedke napísal že Ľuboškovi sa páči hovnocuc. To je všetko. Takže nie je pravda že by vo všetkých dieloch boli veci ako hovná a podobne, ani v každom druhom dieli. Napriek tomu nepopieram že Ľuboško má slabosť na hovnocuc, a to preto, lebo miluje vraha z Kremľa, a láska k vrahovi z Kremľa a hovná, to má k sebe blízko. Preto o hovnocuce bude aj tento posledný diel. To je odo mňa všetko, teraz nechajme prehovoriť Ľuboška, prajem príjemné čítanie.

Ak čítate moje zápisky, tak iste viete, akú mám slabosť na hovnocuc. Vždy keď naň naďabím, tak sa naň neviem vynadívať.

Minulý týždeň v utorok som išiel cez mesto aj s mamkou, boli sme na nákupe. Keď sme sa vracali, išli sme po ulici ktorú volám hovnocucová ulica, lebo som na nej videl veľa krát stáť hovnocuc. Tak to bolo aj minulý týždeň v utorok, uvidel som ho pred jedným z domov. Ostal som stáť ako prikovaný a moja tvár sa rozžiarila.

Keď bol hovnocuc nacucaný do plna, mládenec vytiahol hadicu zo žumpy, ale zabudol zavrieť ventil, takže sa mu vyšmykla z rúk a začali z nej striekať hovná na všetky strany. Hadica lietala sem a tam, mládenec pobehoval hore dole a neúspešne sa ju pokúšal chytiť.

Trvalo to až dovtedy kým hovnocuc nebol prázdny a všetko v okruhu desať metrov okolo neho nebolo od hovien.

Ja som sa na to pozeral, nekontrolovateľne som sa smial a tlieskal rukami, postupne sa ma zmocnil hysterický záchvat, spadol som na zem, neovládateľne som sa na nej triasol a okolo úst sa mi urobila pena. Musela po mňa prísť záchranka, odviezli ma do nemocnice, kde ma dali do klietky a napichali injekciami.

Spomienka na striekajúci hovnocuc mi ostane na zvyšok života. Vždy keď mi príde na um, sa mi do očí tlačia slzy šťastia a ja zabudnem na moju biedu a aspoň na chvíľu sa cítim akoby som bol v siedmom nebi.