Moja mamka zabúda. Keď dá niečo variť, často sa jej stane že jej to zhorí, a tak v našom byte stále cítiť zápach zhoreniny. Je zažratý vo všetkom, v nábytku, záclonách, kobercoch, a našom oblečení.

Malo by to byť tak, že mamka dáva pozor na mňa, ako na postihnutého, v skutočnosti dávam pozor ja na ňu, aby na niečo nezabudla a nezhorelo jej to. Bohužiaľ nemôžem na ňu dohliadať stále, a keď som v meste alebo v stacionári a mamka dá niečo variť, pri návrate domov už na chodbe cítim zhoreninu.

Zaujímavé je že mamka to necíti. V kuchyni môže na sporáku horieť jedlo, a ona sedí vo vedľajšej izbe vo foteli, pozerá na televízor, a vôbec ten smrad a dym, ktorého je plný byt, nevníma.

Mamka dobre nevidí. Keď pozerá na obrazovku počítača, svieti na ňu baterkou aby lepšie videla.

Mamka je nahluchlá, a preto jej takmer všetko treba opakovať. Ale keď je pod parou, tak aj keď jej niečo poviem tak pomaly, nahlas, a zreteľne ako je len možné, mamka na mňa len vytriešťa oči v ktorých sa zračí dezorientácia a bezradnosť a bľaboce: ne-ro-zu-miem.

Mamka nemá rada našich susedov, lebo s nimi mala v minulosti konflikty. Viac krát sa stalo že jej poštár nedoručil list a ona si myslí, že to preto, lebo ho omylom hodil do schránky susedom. Jej nadávky na ich adresu nemajú konca.

Keď mamka počuje že suseda je vo svojom byte, nahlas na ňu nadáva, tak aby to počula. Keď si mamka takýmto spôsobom uľaví, tak je jej lepšie, zbaví sa tým napätia ktoré je v nej nahromadené. Potom je pokojná, deň alebo dva, kým sa v nej napätie opäť nenahromadí a potom sa všetko zopakuje.