Ja a mamka sme vošli do novootvoreného, malého obchodu s potravinami, ktorý bol hneď za našim domom. Chvíľu sme tam nerozhodne stáli a obzerali sa po regáloch. Potom sme už chceli odísť, no nakoniec si to mamka rozmyslela a oslovila predavačku.

„Máte zemiaky? Potrebovala by som zo desať kíl.“

„Nemáme.“

„A rohlíky?“

„Máme, ale sú ako guma.“

„Ďakujem, tak tie nechcem. Máte syr?“

„Máme.“

Mamka ho vzala do ruky.

„Ale to nie je syr ale stužený margarín. To nechcem. Ehm, čo som to ešte chcela… Aha, máte mlieko?“

„Áno máme. Nech sa páči.“

„Ale to nie je mlieko, ale smradľavá biela voda ktorá neskysne, ale zhnije. Minule som z takého dostala žalúdočné ťažkosti. Kde je tá kvalita potravín, ktoré boli za socializmu?“

Mamka sa pobrala na odchod s prázdnymi rukami.

„Nič nemáme?“ Nešťastne za ňou zvolala predavačka.

„Viete čo?“ Obrátila sa mamka. „Tak mi dajte aspoň tamto lacné víno.“

„Prosím, bude to stáť dve päťdesiat.“

„Nech sa páči. Dovidenia.“

Mamka potom pred televízorom vypila celú fľašu dezertného jablkového vína, zaspala, a pomočila sa vo fotelke.