Priviet druzja, Ľuboško zdes! Takto krásne som sa vám dnes prihovoril po rusky. Som na seba veľmi hrdý, že som sa to aj napriek môjmu postihnutiu naučil.

Dnes napíšem, že aj mamka aj ja, máme radi naše mesto. Máme tu doktorov, máme tu obchody v ktorých dostaneme všetko čo potrebujeme.

Neodmysliteľnou súčasťou koloritu nášho mesta je mestský rozhlas. Vždy o deväť dvadsaťpäť sa ozve čudesné praskanie a potom začne znieť extrémne hlasný a agresívny chriapot hlásateľky.

Väčšinu správ mestského rozhlasu tvoria komerčné oznamy, napríklad že súkromný pestovateľ z Poľska bude predávať zemiaky, alebo že podnikateľ z Partizánskeho bude predávať papuče.

Pani hlásateľka všetko pekne zopakuje, niekedy aj štyrikrát po sebe, čo oceníme najmä my menej inteligentní.

Po komerčných správach nasledujú smútočne oznámenia. Naše mesto vymiera a tak každý deň zaznie niekoľko správ o úmrtiach jeho obyvateľov.

Potom je niekoľko hodín ticho a potom o štrnásť pätnásť sa začne popoludňajšie vysielanie mestského rozhlasu a všetky reklamy a smútočné oznámenia, sa zopakujú.

Moja mama na mestský rozhlas nedá dopustiť, predstavuje pre ňu hlavný zdroj aktuálnych informácií z mesta. A oceňuje to že je extrémne nahlas, keďže je nahluchlá.

Neviem ako sa s rozhlasom vyrovnávajú ľudia, ktorí sa potrebujú vyspať po nočnej, keďže ani ja ani mamka nepracujeme. Myslím si že mesto na nich zvysoka seje, pardon serie.

Proste rozhlas tu odjakživa bol a aj tu bude, tak ako kamióny. A čo je múdre odíde, a čo je sprosté ostane.