Dobrý deň, moji vzácni čitatelia, to som opäť ja, váš rusofilný, trochu menej inteligentný Ľuboško.

S mamou sme boli na návšteve deda. Dedo býva na Hornom konci. Horný koniec je časť mesta tvorená domami postavenými okolo cesty prvej triedy. Dedo býva v jednom z nich.

Dedo a mamka, celý čas čo sa rozprávali, sa sťažovali jeden druhému ako je všetko nanič, medzi akými zlými ľuďmi musia žiť, aká drahota je.

Mamka povedala dedovi že bola na nákupe, nakúpila mäsa do mrazničky, a dala za to pol dôchodku. Za zlatého socializmu stál takýto nákup zlomok terajšej ceny. A bude to len horšie a horšie.

Potom dedo nadával na kamióny, ktoré by cez Horný koniec mali jazdiť päťdesiatkou, ale niektoré, hlavne v noci sa ženú aj osemdesiat aj viac. Ukazoval mamke praskliny v dome spôsobené otrasmi.

Je to úplne beznádejné, povedal dedo, sused predáva dom, pýta zaň pätnásťtisíc eur a nikto ho nechce. Bývať sa tu nedá kvôli hluku, zriadiť v dome reštauráciu alebo obchod nie je možné, lebo domy sú v svahu a nie je kde parkovať.

Potom mamka a dedo nadávali na susedov. Aj mamka aj dedo sú konfliktní ľudia a obaja majú zlé vzťahy so susedmi.

Keď sme sa vracali s mamkou domov, bol som z toho hundrania a nadávania smutný. Mal som pocit že všetko je nanič a život nemá zmysel.

Náhle som uvidel ako pred jedným z domov stojí hovnocuc a vysáva žumpu. Mamáááá, hovnocúúúc! Zvolal som a rozbehol som sa k nemu. Potom som pohladil jeho predné koleso a dvere, a keď mi mládenec ktorý ho šoféroval, dovolil sadnúť si na jeho miesto a zatrúbiť, moja radosť nemala konca kraja.

Možno si poviete že je to čudné keď sa štyridsaťročný chlap správa ako malé dieťa, ale ja som také večné dieťa a mám slabosť na to keď vidím hovnocuc. Vtedy sa jednoducho prestávam ovládať.

Dnes, keď sme sa vracali s mamkou od deda, som mal veľmi zlú náladu, ale hovnocuc zachránil môj deň.