Dobrý deň, to som opäť ja, váš Ľuboško. Ako už viete, mám trochu nižšiu inteligenciu, ale to nevadí, lebo je lepšie byť menej inteligentný a mať správne názory, ako mať vysokú inteligenciu a byť pomýlený.

Sníval sa mi sen. V strede nášho mesta bol ruský tank. Na tom tanku sedeli štyria tankisti s heligónkou a spievali pesničku. A ja som prišiel k nim a ponúkol som ich pálenkou. A oni sa mi poďakovali a ja som mal radosť.

Včera som sa rozprával s jedným Slovákom, ktorý bol dva roky v ruskej base, lebo v Rusku sadol opitý za volant a spôsobil autonehodu. A on mi povedal: Ten kto nebol v ruskej base nevie čo je Rusko. Nikto sa nenaučí milovať Rusko tak ako ten kto bol v ruskej base.

Toto mi povedal: Keď som nabúral auto, policajti ma z neho vytiahli a zmlátili ma. Potom ma strčili do basy. Tam som sa pozvracal, tak ma zmlátili po druhý krát. Potom som sa z opitosti vyspal a začal si zvykať na režim v base.

Každý deň sme tam jedli pšeničnú kašu. Keď máte alergiu na lepok, a pchajú do vás pšeničnú kašu, tak máte stále hnačku. A tak to bolo aj tam. Na cele nás bolo tridsať ľudí, ako záchod slúžila diera v zemi v strede cely. Stále na ňom niekto čupel. A mne bolo treba ísť a to okamžite, lebo inak by som to pustil do gatí. A tak som stál vedľa nad záchodom čupiaceho väzňa, ktorý sa nemohol vyprázdniť a kričal som naňho: DAVAJ DAVAJ DAVAJ DAVAJ! A keď uvoľnil miesto tak som si čupol. A po vykonaní potreby som sa nestihol ani postaviť, už vedľa mňa stál ďalší nedočkavý väzeň a hovoril: ETO PIZDEC BĽAD. DAVAJ!

Ruská basa bola krásna ale krátka. Pobyt v nej na mňa mal mnohostranný pozitívny účinok – nadviazal som tam mnoho priateľstiev, naučil som sa ruštinu, a odnaučil som sa piť. Keď ma púšťali, moje slová vďaky nemali konca. Povedal som im že Rusko je nielen najkultúrnejšia a technicky najvyspelejšia krajina na svete, ale je to po každej stránke absolútne najúžasnejšia krajina ktorá na svete nemá páru a ja túto krajinu budem milovať do konca života.