Ísť na Pohodu ma donútila moja frajerka Denisa. Ona je veľmi dobrodružná povaha. Študuje, pracuje, brigáduje, chodí na karate, na balet, a na plávanie, učí sa po anglicky, po nemecky, po španielsky, po taliansky. V zime lyžuje, v lete chodí na dovolenky do Ázie a Afriky, a keď je na Slovensku, tak vymetá festivaly. Povedala mi, že na tohtoročnú Pohodu s ňou musím ísť, aj keby traktory padali. Tak som teda išiel. V našom vzťahu to vždy bolo tak, že ona organizovala a rozkazovala, a ja som poslúchal.

Na Pohodu sme cestovali v piatok ráno, preplneným vlakom, ktorý dve a pol hodiny meškal, lebo niekde na trati padlo elektrické vedenie. Išla s nami aj Denisina sestra a jej spolužiak zo školy. Sedeli sme v kupé spolu so štyrmi ďalšími ľuďmi, ruksaky s vecami sme mali vyložené nad hlavami.

Náš plán bol taký, že spať budeme v stane v areáli letiska, a na festivale zostaneme až do konca, ktorý je v nedeľu.

Denisa, jej sestra a spolužiak, nadšene debatovali o zážitkoch ktoré boli pred nami. Ja som mlčal. Moja hlava bola plná starostí, lebo mám parurézu, čo znamená že nie som schopný vymočiť sa za neštandardných podmienok. Mám najťažší stupeň tejto choroby a vymočiť sa dokážem iba na WC u mňa doma. Keď som u niekoho na návšteve, alebo na verejných WC, tak mi to nejde, a preto sa takýmto situáciám vyhýbam.

Denisa o tomto mojom tajomstve nevedela, lebo sme sa poznali pomerne krátky čas, a ja som sa bál jej s tým zveriť, lebo som mal strach, že v lepšom prípade sa mi vysmeje, v horšom sa kvôli tomu so mnou rozíde.

Netušil som kde a ako budem na Pohode čurať. Vedel som len, že potrebu vyprázdniť sa musím čo najviac oddialiť. Preto som v piatok ráno doma vypil iba jednu kávu v ktorej bolo veľmi málo vody a bol som rozhodnutý že na festivale sa nápojov ani nedotknem, a potom sa uvidí.

Pravdupovediac, to že tam budem musieť byť, mi naháňalo hrôzu, ale keď Denisa zavelila že musím ísť, tak som nemal na výber.

Po príchode na letisko sme v časti vyhradenej na kempovanie postavili náš stan (mali sme taký, do ktorého sme sa všetci vošli) nechali sme si v ňom svoje veci a potom sme sa vydali ku stageom, pozrieť hudobníkov.

Po chvíli sme sa zastavili pred pódiom na ktorom vystupoval jeden z hedlainerov a počúvali sme hudbu. Denisa so smartfónom v rukách si robila selfíčka, potom si ich prezerala, tie ktoré sa jej nepáčili vymazala, potom robila ďalšie a nakoniec ich nahrávala na Instagram a Facebook. Potom na smartfón nahrávala koncertujúcich hudobníkov a potom všetko dala na Facebook a Instagram.

Asi po hodine počúvania hudby sme sa boli najesť a potom sme sa prechádzali pomedzi rozličné stany a stánky. V jednom z nich osemnásťročné brigádničky na modeli penisu ukazovali ako sa má správne nasadiť kondóm, a varovali pred prenosnými pohlavnými chorobami. V iných stánkoch bolo možné zakúpiť tričká s rôznymi potlačami a suveníry.

Nakoniec sme sa ocitli v malom stane, kde novinári a spisovatelia debatovali o aktuálnych trendoch v literatúre a umení. Úplne sme sa do rozhovoru pohrúžili a nakoniec sme filozofovali spolu s nimi. Potom sme sa vrátili k pódiám a počúvali sme hudbu. Denisa tak ako predtým, si robila selfíčka, nahrávala hudobníkov a všetko dávala na sociálne siete.

Na Pohode pivo tieklo potokmi. Pili ho najmä muži, a potom čakali zachmúrení, v dlhých radoch pred toaletami, niektorí vysokí, čierni, a svalnatí, iní nízki, s tenkými rukami a nohami, a veľkými bruchami, ako hajzľoví pavúci, a s plešatými hlavami ukrytými pod šiltovkami.

Keď som videl ako pijú, dostal som aj ja chuť na pivo, lebo deň bol horúci a ja som okrem malej kávy o šiestej ráno nič nevypil. Rýchlo som ale myšlienku na to zavrhol, lebo som vedel že ak sa napijem, budem musieť močiť. Ale aj napriek tomu ma smäd premáhal stále viac a viac.

O siedmej mi Denisa povedala aby som išiel ku nášmu stanu a priniesol jej papierové vreckovky. Keď som sa s nimi vrátil pred hlavný stage, vítala ma s fľašou coly v ruke. Vysmädnutý som sa na ňu vrhol a celú som ju vypil. Pocítil som prílev dopamínu. Po chvíli však na mňa prišlo silné nutkanie na močenie. Teraz príde trest za môj hriech. Budem musieť čurať!

Zamieril som k toaletám. Pred každou bol dlhý rad nedočkavých ľudí. Postavil som sa do fronty pred jednou z nich a čakal som. Močenie je sled zložitých reflexov, močenie je sled zložitých reflexov…, preháňali sa mi mysľou slová zo Zdravovedy a ja som cítil úzkosť a strach čo bude nasledovať. Po asi desiatich minútach státia vo fronte na mňa prišiel rad.

Stál som v mobilnej toalete a pokúšal som sa čurať. Ó bože, pokorne ťa prosím, pomôž mi v mojom nešťastí, pomôž mi vymočiť sa, prosil som boha. A naozaj, pocítil som že to ide! Po chvíli zo mňa vyšla jedna kvapka a… koniec, zaseklo sa to. Vtom som začul búchanie na dvere. „Hýbte sa, čo tam toľko robíte?“ Kričal niekto vonku. To som už vedel že sa nevymočím. Vzdal som to, a vyšiel som von. Na dlhý rad mužov stojacich pred toaletou som sa ani nepozrel a hnal som sa niekde preč. Bol som veľmi nešťastný. Nebudete mi veriť, ale závidel som ľuďom ktorí sa pomočujú. Je to oveľa lepšie ako keď máte mechúr napnutý na prasknutie a neviete ho vyprázdniť!

V tom mi napadla spásonosná myšlienka. Náš stan! V ňom sa pokúsim vymočiť do prázdnej pet fľaše! Ako odušu, hnal som sa cez celé letisko ku nemu. Keď som sa k stanu blížil, bol som veľmi vzrušený. Keď som ho rozopol a nakukol dnu, pocítil som veľké sklamanie. Vo vnútri boli Denisina sestra a jej spolužiak a pusinkovali sa.

Nemôžem takto ďalej čakať, lebo ma roztrhne, blyslo mi hlavou. Musím sa niekde vymočiť. Musím nájsť nejaké pokojné miesto na kraji letiska, kde ma nikto nebude vidieť.

Prešiel som až k plotu, ktorý oddeľoval letisko od okolitej krajiny, a potom som popri ňom išiel asi kilometer. Nikde som nenašiel miesto kde by ma nikto nevidel, ba zhliadol som pár ľudí, ktorí si ma z diaľky podozrievavo premeriavali, ako keby si mysleli, že chcem niekde niečo ukradnúť.

Zúfalý som zamieril naspäť, a so závisťou som myslel na spolužiaka zo strednej školy, ktorý keď na internáte robil blbosti, tak mu spolubývajúci kriedou na linoleu nakreslili štvorec v strede izby a povedali mu, že v ňom si môže robiť čo chce. On sa do neho postavil a vymočil sa.

Keď som prechádzal okolo posledných stanov, náhle som začul hlas ktorý volal moje meno a pýtal sa: Je slovenské bravčové kvalitné?

Zastavil som sa, a uprel pohľad smerom, odkiaľ znel hlas. Ten naďalej volal moje meno a hovoril: Je slovenské bravčové kvalitné? Vŕtalo mi v hlave, kto to je, že pozná moje meno, a prečo hovorí takú hlúposť. Mal som pocit že je skrytý za stanmi, a zároveň som mal akýsi veľmi nepríjemný pocit z toho hlasu, a tak som sa pohol ďalej.

O chvíľu som začul ďalší hlas ktorý hovoril: Koho kšeft riešil Fico v Moskve? Koho kšeft riešil Fico v Moskve? A takto dookola. Hudba zo stageov dunela a ja som v tej hudbe počul ten hlas! Začínal som mať pocit že som sa zbláznil.

Keď som sa blížil k pódiu na ktorom vystupovala Taylor Swift, začul som ten hlas, čo sa predtým pýtal na slovenské bravčové. Tentokrát hovoril: Počúraj, vyskoč na pódium a pobozkaj Taylor Swift na líčko.

Prečo by som to mal robiť? Spýtal som sa.

Aby si sa mohol vycikať, povedal hlas. Hovnorím ti, keď vyskočíš na pódium a pobozkáš Taylor Swift na jej pekné biele líčko, dovolíme ti vycikať sa.

Ja som bol v tej chvíli úplne v koncoch, a poslúchol som.

Vyskočil som na pódium a rútil som sa k speváčke. Ale vtom ma niekto zrazil na zem a ja som stratil vedomie.

Prebral som sa niekde nablízku, asi v zákulisí. Počul som že hudba stále znela, koncert pokračoval. Bol som vystretý na zemi, skláňal sa ku mne esbéeskar. Ďalší dvaja stáli za mnou.

„Povedz mi, prečo máš takú veľkú riť?“ Pýtal sa ma ten, čo bol predo mnou.

„Prezraď mi, aké je to, chodiť po svete s takou riťou?“

Potom bolo chvíľu ticho.

Esbéeskar mi zasvietil do tváre baterkou.

„Aha, toto je obušok.“ Pokračoval. „A ja som zvedavý, aký veľký kus z neho sa vojde do tvojej riti.“

„Povedz mi, mal si už niekedy v riti taký veľký kus železa?“

„Nemal,“ odpovedal som.

Dostal som obrovský strach, začal som sa mykať. Jeden z esbeeskárov stojacich za mnou na mňa sadol a začal ma škrtiť. Stratil som vedomie.

Prebral som sa v nemocničnej izbe. Na okne boli mreže, bol som priviazaný k posteli. Spolu so mnou boli na izbe dve dementné babičky. Jedna sa hrala s retiazkou na posteli, druhá čosi šomrala. Potom som si uvedomil niečo, čo ma naplnilo obrovskou radosťou. Môj mechúr bol prázdny! Áno, bol prázdny, lebo v močovej trubici som mal zavedený katéter s balónikom, ktorý ho fixoval, aby sa nevyšmykol von. Moč bol odvádzaný do veľkého igelitového sáčku zaveseného na posteľ. Takže po strašnom dni som sa dočkal vytúženej úľavy. Zbohom Denisa, zbohom nenávidené festivaly, je koniec útrapám. Stal sa zo mňa blázon, zvyšok svojho života strávim na psychiatrii, medzi dementnými babičkami a močiť budem cez katéter do igelitového sáčku.