Tolkienovho Hobbita (a potom aj trilógiu Pán prsteňov) som po prvý raz čítal v českom preklade, niekedy na prelome tisícročí. Príbeh aj preklad sa mi páčili a bol som z nich nadšený.

Koncom minulého roka som si z kníhkupectva odniesol Hobbita v anglickom originále, a po novom roku som sa do neho pustil.

Neurobilo to na mňa taký silný dojem ako kedysi, ale aj napriek tomu ma to zaujalo.

Keď som ho čítal po prvý krát, tak mi to pripadalo ako monumentálne a komplikované dielo, keď som to prečítal teraz, uvedomil som si že je to v podstate veľmi jednoduchý príbeh.

Bolo to také kolísavé, chvíľami to bolo lepšie, chvíľami horšie. Najviac sa mi páčila kapitola, keď boli u Beorna, a to z dvoch dôvodov. Prvý je že je napísaná s vtipom, druhý že v nej najlepšie vynikla strašidelná atmosféra príbehu.

Anglický originál sa mi čítal dobre, je to písané relatívne ľahkým jazykom, ale pri čítaní som sa musel koncentrovať na text, aby mi neunikal význam zložitejších viet.

Údajne Pán prsteňov, ktorého by som si chcel tiež kúpiť, je ťažší, tak som na to zvedavý.

Pri poslednej návšteve kníhkupectva som natrafil aj na Tolkienov Silmarillion, ale keď som knihu otvoril, zistil som že je napísaná úplne iným štýlom ako Hobbit a veľmi zle sa to čítalo.

Takže je možné povedať, že medzi Tolkienovými prózami sú značné rozdiely, čo do štýlu a obtiažnosti. Hobbit je pravdepodobne najľahším dielom z pera tohto spisovateľa.