Vrcholí leto. Horúci vzduch nasýtený vôňou kvetov je opojný, jasné nebo láka stať si na špičky, rozpriahnuť ruky, privrieť oči, a aspoň v myšlienkach vzlietnuť. Na periférii mesta bzučia včely, na horizonte sú viditeľné kostrbaté siluety sídlisk. Nablízku sa nachádza ošarpaný priemyselný areál, kde je pod vetvami agátov a gaštanov ukrytá neveľká budova v ktorej pracujú dvaja mladí muži. Prvý má dvadsať rokov. Volá sa Gregor, a pochádza z vidieka. Druhý je o dosť starší, a je miestny. Budem ho nazývať Nebeský chlapec, lebo je to pre neho výstižné pomenovanie.

Je to tak nesmierne bystrý, inteligentný a svetaznalý človek, že jeho názory, postrehy a zamyslenia by si zaslúžili byť vydané knižne vo väzbe z krokodílej kože. Je veľmi zaujímavou osobnosťou, a bola by škoda nevenovať mu trochu pozornosti.

***

Vo firme sú kade tade rozhádzané krabice a plno rozmanitého haraburdia. Chlapci robia všetko možné. Raz pri počítačoch, inokedy vykladajú tovar z áut. Teraz sedia za stolom, a sú pohrúžení do akejsi bližšie neidentifikovanej manuálnej práce. Sústredene pracujú, sem tam niekto z nich netrpezlivo pozrie na hodiny visiace na stene. Napokon odbilo dvanásť, začala obedná prestávka. Nebeský chlapec vytiahol z igelitky balík a začal ho rozoberať.

„Mňam, mama mi nadnes prichystala sendvič. A čo ty, čím sa budeš napchávať? Ja každý deň dostanem na desiatu chlieb s maslom, salámou a nakrájanou paprikou, paradajkou, alebo mi mamička prichystá nejakú ešte väčšiu špecialitu. Domáce jedlo je lepšie ako tie tvoje konzervy. Kupovať si také niečo v obchode je pod moju úroveň. To je z núdze cnosť iba vás cezpoľných, ktorí tu bývate na podnájmoch.“ Hovoril, a pchal si jedlo do úst tak pažravo, že rozžutá zmes mu vyliezala kútikmi pier von.

„Zaujímalo by ma čo by si hovoril keby si sa o seba musel starať sám.“

„No dovoľ. Ja sa o seba postarať viem. Ja bývam u svojich rodičov v detskej, a aj moja mamka aj môj tatko sú radi že som s nimi a všetci spolu dobre vychádzame.“

Do firmy vošiel vedúci.

„Čaute chalani. Peniaze na výplaty stále nie sú. Vydržte ešte zopár týždňov.“

Ozvalo sa nesúhlasné šomranie.

„Sorry decká. Je kríza. Vydržte, vydržte!“ Povzbudzoval ich energicky.

„V tomto štáte nás nič dobré nečaká.“ Prehlásil Nebeský chlapec keď šéf odišiel. „Každý schopný človek odtiaľto už dávno vypadol. Aj ja tu toho mám plné zuby. Raz sa zbalím, odídem do civilizovaného sveta, a dám tejto skorumpovanej krajine definitívne zbohom.“

Ubehla chvíľa ticha.

„Nie.“ Zvolal nešťastne. „Myslím že by som také niečo nedokázal urobiť. Ach, včera večer mi doma mama napiekla také dobré koláče!“

***

Napokon predsa prišiel ten vytúžený deň keď chlapci dostali výplatu. Idú popri nábreží. Okolo sa mihajú bežci, cyklisti, alebo korčuliari. Po rieke plávajú lode. Kdesi v diaľke znie Strauss. Nebeský chlapec nadšene rozpráva:

„Stáť na vlastných nohách je úžasné. Makáš od pondelka do piatku, a vidíš že za tebou niečo zostáva. Je to sila keď si uvedomíš že si súčasťou tohto systému. Zarobíš si, a za to si môžeš počas víkendu vyhodiť z kopýtka. Pracuješ, a vieš že získaš peniaze ktoré môžeš minúť tak že si za ne niečo kúpiš. Máš pred sebou nejaké ciele, nie si ako ostatní ktorí nemajú žiadnu víziu. Ty chceš niečo dokázať. Ubehne zopár rokov, a ani nevieš ako, máš Mercedes, vlastníš biznis telefón. Obeduješ v reštaurácii kde menu stojí tridsať euro. Je to preto lebo si dobrý! Všetci ti závidia, a ty vieš že je to preto lebo si iný, lebo si lepší ako oni.“

Ulice boli plné ľudí. Za posledné desaťročie sa tu veľa vybudovalo. Voľné priestranstvá zaplnili veľké bytové domy mámiace zadĺženia ochotných mladých ako vynikajúce kundolapy. Sivé múry nahradili pestré budovy. Mrakodrapy a bizniscentrá sa týčili do výšok. Výklady plné tovaru lákali nakupovať. Mínové polia psích výkalov roztrúsené po chodníkoch a trávnikoch nabádali pozerať pred seba a dávať si pozor pod nohy.

„Bratislavu mám rád.“ Vravel Nebeský chlapec. „Akurát sa mi nepáči čo s ňou urobili komunisti. Jej pôvodný, maďarskonemecký charakter sa počas ich vlády zmenil. Začali tu nešetrne búrať, zničili Vydricu a veľkú časť historického centra, zbúrali domy v Petržalke a Karlovej vsi, a postavili tam paneláky do ktorých sa nahrnulo obyvateľstvo z východu ktoré k mestu nemalo žiaden vzťah. Práve preto to tu teraz vyzerá tak ako to tu vyzerá.“

***

Bolo skoré ráno. Gregor cestoval v MHD. Bol rozospatý, oči mu klipkali. Rozvidnievalo sa, po oboch stranách cesty sa týčili mohutné hradby panelákov s rozmazanými žltými vysvietenými oknami. Tieto vo výške svietiace okná predstavovali nedosiahnuteľné pohodlie cenovo nedostupných bytov. Kdesi za múrmi vychádzalo Slnko. Autobus zastavil. Vstúpil do neho bezdomovec v klobúku a špinavom kabáte. Bol veľmi veľký. Meral snáď dva metre, a jeho tmavé oči mali pokorný pohľad. Stál tam, a prenikavý smrad sa z neho šíril až kým neprenikol do každého kúta. Autobus zastavil na ďalšej zastávke. Nastúpil Nebeský chlapec.

„Vyzeráš nejako zničene. Nie si chorý? Ja som celú sobotu a nedeľu sedel za počítačom a takmer som sa od neho nehol. Pozri.“ Povedal, a otrčil mu topánku. „To je Reebok. To som si kúpil na Obchodnej.“

„Zo všetkého som taký unavený. Dnes ráno som ledva vstal z postele.“

„Ja tiež. Tento týždeň skončí, a hotovo. Už sa teším ako vypadnem na dovolenku. Chystám sa na chalupu čo máme v Záhorskej Bystrici.“
Vystúpili z autobusu, prešli pár metrov po ulici a vošli do práce. Boli tam prví.

„Dnes mám na jedenie pripravené rezne, a k nim výborný šalát. Chceš ochutnať? Tu máš, naber si lyžicou. Ale opatrne. Nie že ho všetok zožerieš!“ Zvolal splašene, a vytrhol mu jedlo z rúk.

***

Na sídlisku vládne idylická atmosféra. Električky hrkocú po koľajniciach, Slnko svieti na pestrofarebné paneláky. V parkoch je plno zelene a kvetov, mamičky tlačia po chodníkoch kočíky, alebo sa tadiaľ prechádzajú deti s psíkmi.

Mladí muži prešli krížom pomedzi budovy a zastavili pred krásnym veľkým bytovým domom. Nebeský chlapec odomkol a vošiel s kolegom dnu.

„Tak, toto je moja detská. Tu bývam.“ Povedal so širokým úsmevom. „Tu mám plagáty s mojimi obľúbenými spevákmi. Tu sú moje knihy. Moja mama ma veľa naučila. Vďaka nej som veľa čítal. Mama mi dávala čítať časopis Eva! Tu mám svoje DVD.“

Gregor chytil do rúk fujaru ktorá bola opretá v kúte o stenu. Poobzeral si ju, potom do nej z celej sily fúkol. Neozval sa žiaden zvuk.

„Bodaj ju, nehrá!“ Zvolal Nebeský chlapec a začal hudobný nástroj prevracať. „Asi na nej niečo nie je v poriadku. Budem sa na to musieť pozrieť.“

Vytiahol čudesnú fľašku.

„Tento likér som dostal ako darček.“ Otvoril fľašu a odlial do štamperlíka asi päť kvapiek. „Dám ti okoštovať. Ná. Ale opatrne. Je to drahé.“

Otvoril skriňu.

„Aha, kúpil som si v Auparku vetrovku. Už sa teším na zimu. Všetci kamaráti keď ma uvidia na ulici, tak zvolajú wáááu! A ja sa budem usmievať, opojený samoľúbosťou. Keď sa na záchode vyseriem, pozriem na svoje hovno s láskou a obdivom, a poviem si: toto vyprodukovala osobnosť ktorá má páperku za tristo euro.“

***

V práci: Nebeský chlapec sedel zamyslený na stoličke a špáral sa prstami, ktoré mu prechádzali striedavo spod teplákov zo zadku do nosa.

„Minule som si dával otázku: keď sa s niekým hádam, kto má vtedy pravdu? Samozrejme, ten druhý sa mýli, a ja mám vždy pravdu. Medzi vrcholy hudby deväťdesiatych rokov patria Masterboy. Hudbe tej doby sa dnes vyrovná snáď len Puding pani Elvisovej.“

Odbilo dvanásť hodín. Nebeský chlapec nedočkavo vytiahol papierové vrecko.

„Mňam, už sa teším ako sa najem. Tentokrát mám pripravený sendvič ktorý mi mama natrela nátierkou z avokáda. To je lepšie ako keby som mal dookola jesť tú jednotvárnu stravu čo ty.“

Chlapci vo firme sedia na svojich miestach a tak sa sústredia na prácu, že ani nevnímajú čo sa okolo nich deje. Vchodové dvere sú pootvorené aby do prehriateho interiéru zavial čerstvý vetrík. Nebeský chlapec rozpráva:

„Minule som ležal v posteli a kreslil si prstom do vzduchu. Prišla ku mne mama, a povedala mi: prestaň, zle to vyzerá. Keď som ležala v nemocnici, na našej izbe bola jedna žena ktorá si po večeroch kreslila prstom do vzduchu, a vyvolávalo to veľmi zlý dojem.“

„Pozeral si správy? Čo nové sa udialo vo svete?“ Spýtal sa ho Gregor.

„Udalosti v Sýrii naberajú rýchly spád. Povstalci dobývajú mesto za mestom. Teraz keď im západ dodá moderné zbrane majú víťazstvo na dosah. Tamojší ľud chce slobodu. Diktátor padne, a budú ho ukazovať v mrazáku.“ Povedal Nebeský chlapec.

„Nič o tom nevieš. Bol si tam?“

„Daj mi pokoj. Banditi zvíťazia a zvrhnú nenávideného tyrana. Potom v krajine zavládne bezprávie. Budú tam vybuchovať bomby. Ľudia budú mať konečne to čo chceli, a spokojne sa vyzabíjajú. Bude to tak. Ja viem všetko. Ja som naslovovzatý politológ z detskej.“

***

Na mesto svieti nádherné vysmiate Slniečko. Slnko je všade krásne, ale to tunajšie je ešte krajšie a žiarivejšie. Človeku sa chce v jeho lúčoch skákať do výšky, a výskať že mu je dopriate žiť na takom požehnanom mieste planéty. Hipsteri polihujú a posedávajú v parku. Večer po dni strávenom ťažkou prácou v kancľoch vyrazia domov do svojich papundeklových kundolapov.

Chlapci prišli do veľkej viechy v Starom meste. Prešli pomedzi rady stolov, usadili sa v záhrade pod bielym slnečníkom, a objednali si nápoje.
Nebeský chlapec siahol do vrecka a vyložil čosi na stôl.

„Pozri sa aký mám skvelý telefón. Toto nie je obyčajný mobil, ale toto je Sagem. To je biznis telefón. Obsahuje pokročilé biznis funkcie určené pre manažérov. Je v ňom diár. Má organizér. Má jedinečný dizajn ktorý ho odlišuje od všetkých ostatných telefónov, lebo toto nie je obyčajný telefón ale Sagem.“

„Minule som sa potreboval občerstviť,“ pokračoval Nebeský chlapec, „tak som zamieril do jedného známeho podniku aby som si dal ovocný čaj. Čašníčka ma oslovila: čo si dáte ujo? Normálne ma to ohromilo. Bol som zaskočený, a celý zvyšný čas komunikácie s ňou som strávil v takom zvláštnom tranze. Cítil som sa po jej slovách tak staro. Je to veľmi zvláštny pocit keď niekoho kto býva v detskej volajú ujo.“

***

V motorkárskom pube hrala hudba. Na vyvýšenom pódiu sa lenivo vlnili tancujúce dievčatá kyprých tvarov. Harleyáci pri vedľajšom stole pili šampanské a pchali do seba grilované kurčatá. Trhali mäso v zuboch, obhrýzali kosti, a pažravo jedli až im masť stekala po bradách. Oproti pri ďalšom stole sedeli Nebeský chlapec so svojou priateľkou, a jeho kolega z firmy.

„Znááá jen pár fíglú, jak tlačit holkám šrouby do hlavy. Za pár dnú to chlápka potrápí. Milujem kapelu Lucie!“ Zašepkal Nebeský chlapec nadšene.

„Ja rock nepočúvam,“ odvetil Gregor, „lebo tento hudobný žáner je určený iba pre tvrdých chlapov. Kedysi som bol na jednom festivale kde hral Desmod, a hneď ako zaznel Kulyho rockový hlas som sa pokakal.“ Obrátil sa k frajerke Nebeského chlapca:

„Na ubytovni všetci na izbe chrápu, takže spávam so štopľami v ušiach. Mám zapálené ucho a bolí ma to. Ale bez toho by som nespal. Čo mám robiť?“

„Asi by si si mal zohnať nejaké lepšie štople.“ Zamiešal sa do toho Nebeský chlapec.

„Akého najväčšieho debila si stretol?“ Spýtal sa ho Gregor znenazdania.

„Teba.“ Odvetil spontánne. „Najväčší debil akého stretávam si ty. Tebou bude končiť váš rodokmeň.“ Zvolal, a potľapkal ho po pleci. „Kukni sa na seba ako vyzeráš! Si kripel.“ A po týchto slovách sa rozosmial.

Prešla chvíľa trápneho ticha.

„Pozri.“ Povedal Nebeský chlapec, a ukázal prstom na postaršieho muža na opačnom konci podniku. „Tamten chlap vyzerá ako úchyl.“ Potom sa natisol na frajerku a začali si dávať mľaskavé jazýčkové. Lízal jej hlavu, a popritom škúlil na kolegu či vidí ako sa bozkávajú. Potom ho ďalej urážal.

Koncert pokračoval. Postupne sa všetko naokolo zlialo do neforemnej zmesi tvárí, stolov, hmýriacich sa ľudí, na gitarách hrajúcich hudobníkov na pódiu, a dunivého zvuku hudby v ktorom nebolo možné rozoznať jeden hudobný nástroj od druhého.

***

Ráno sa stretli v autobuse. Nebeský chlapec sa usmieval. Po chvíli začal nahlas rozmýšľať:

„Túto noc sa mi snívalo o jedle. Bol som v nejakom paláci na hostine, a jedol tam samé lahôdky. Aj keď to bol iba sen, všetko bolo ako naozaj, a tie jedlá chutili lepšie ako naozajstné. Jedol som tam vynikajúcu husaciu paštétu. Jedol som tam divinu s brusnicami a ananásom. Jedol som tam niečo strašne dobré, čo neviem opísať. Keď som sa toho najedol, myslel som si že už ďalej nebudem vládať, a bol som z toho smutný. Ale potom sa stal nejaký zázrak, a ja som mohol jesť ďalej. Málokedy som bol po prebudení taký smutný že to bol iba sen. Hm, som zvedavý čo mi dnes mama pripravila.“ Chytil sa rukou za bradu a zachmúril sa. „Čo to len tak môže byť? Videl som ju keď mi dávala balíček do ruksaku. Bol príliš malý na to aby to boli buchty. Bol taký neforemný, ako keby to boli rezne… Alebo sú to sendviče so šunkou? Už sa neviem dočkať až zistím čo to je. Hmm… Som strašne zvedavý čo dobré na jedenie mi nadnes mama pripravila.“