Cestoval som vo vlaku. V kupé som sedel sám. Napokon na jednej zo staníc si ku mne prisadla babička. Dali sme sa do reči. Povedala mi že má osemdesiat rokov a cestuje za ťažko chorou sestrou. Potom mi rozprávala o deťoch a vnúčatách. Sťažovala sa že o ňu nemajú záujem. Potom sa mi posťažovala že dnešnému svetu nerozumie. Počítače, mobilné telefóny, nevie s nimi narábať, všade množstvo nezrozumiteľných nových slov… Potom sa posťažovala že z dôchodku ledva vyžije, že vždy keď jej niekto zazvoní, tak má strach že to budú nejakí podvodníci čo ju budú chcieť obrať o peniaze alebo byt. Zverila sa mi že dnešný svet vníma ako nepriateľský a bojí sa v ňom žiť. Úplne najradšej by bola, keby sa dal vrátiť čas a všetko by bolo ako v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy bola oveľa mladšia, oveľa lepšie všetkému rozumela, žila v štáte ktorý sa o ňu postaral. Začala mi rozprávať o Robertovi Ficovi, ako ho má veľmi rada a v septembri ho bude určite voliť, lebo verí že keď sa dostane k moci tak sa tu budeme mať ako za zlatého socializmu. Potom sa rozhovorila o Rusku, ktoré bolo za minulého režimu našim vzorom a ku ktorému stále s nádejou vzhliada. Spýtala sa ma, či čítam Extra plus a Zem a vek. Keď som jej povedal že nie, povedala že to je škoda. Ona, dodala, má z týchto časopisov o Rusku tie najlepšie informácie. V súčasnosti Rusko zvádza ťažký boj na Ukrajine. Ale disponuje geniálnymi a obetavými ľuďmi, vďaka ktorým tento boj vyhrá a porazí banderovcov. Raz, vzdychla, sa možno aj my staneme súčasťou ruského sveta. A potom mi prezradila to najlepšie: Verí že Putin bude ruským prezidentom ešte aspoň päťdesiat rokov. Zdravie vo vysokom veku si udrží vďaka bobuliam čo rastú na Sibíri a čo predlžujú život. Keď ako stodvadsaťročný zomrie, zabalzamujú ho a ľudia sa na neho budú chodiť pozerať. Ona sa toho už nedožije, ale, ako mi povedala so slzami v očiach, mladí budú mať šancu ísť do Moskvy a vidieť pozostatky veľkého vodcu vystavené v sarkofágu.