Laco Bača je ľudový rozprávač. Má u nás mnoho fanúšikov, a aj obdivovateliek z radov stareniek či mladých žien, ktoré ho zbožňujú a bez váhania, by sa hodili hoci aj pod kopytá cválajúcich koní, keby si to prial.

Hovoria mu, že jeho tvorbu treba vydať knižne. Je hviezda a keď prehovorí, všetci zmĺknu a pozorne načúvajú. Možno si ho vypočuť v bufetoch, či na miestnom trhovisku. Reční nahlas, neustále a všade kam sa pohne.

Minule, keď som ho stretol v lahôdkach, tak som sa ho spýtal: Laco, prezraď ako to robíš, že si taký úspešný rozprávač a máš toľko fanúšikov. Veľmi by ma to zaujímalo. Chcel by som byť aspoň spolovice taký obľúbený, ako ty. On si utrel pivnú penu z fúzov, pozrel na mňa a hlasom pripomínajúcim brechot lazníckeho psa, začal rozprávať:

Hans Christian Andersen napísal taký príbeh, ktorý sa volá Cisárove nové šaty. Je o krajčíroch, ktorí si nechali zaplatiť a šijú, ale vlastne nič neušijú, a keď cisára oblečú do svojich šiat, tak je nahý. No keď sa ide ukázať na verejnosť, dav jasá, lebo je dokonale spracovaný. Čo tým chcel autor povedať?

To či nejaká vec má alebo nemá úspech, nezávisí od toho, či je dobrá alebo nie, ale od toho aký má marketing. Je mnoho ľudí, ktorí sú v niečom dobrí, ale nik o nich nevie a naopak, je mnoho takých, ktorí dobrí nie sú, ale sú populárni, lebo sa vedia predať. Takže, keď niečo robíš, nezáleží ani tak na tom, či je to dobré alebo nie, ale musíš okolo toho urobiť poriadne čoro moro.

A teraz to najdôležitejšie: Potrebuješ si nájsť nenáročné obecenstvo. To je pre úspech úplne kľúčová vec. Keby som chcel zapôsobiť na náročných poslucháčov, tak by som si len lámal hlavu, čo vymyslieť, aby to bolo dosť múdre. To by bolo strašne namáhavé a to sa mi nechce. Aj tak by som na nič neprišiel. Keď mám okolo seba nenáročné publikum, môžem im hovoriť hocičo a oni mi nadšene tlieskajú.

Priaznivcom neprestajne lichotím, akí sú múdri a výnimoční, a oni ma milujú. Keby sa našiel nejaký nerozvážny človek, ktorý by vyhlásil, že moje slová sú len prázdne reči, klišé a frázy bez pointy, fanúšikovia by ho roztrhali v zuboch, lebo by to brali ako útok na nich samých.

Raz som súťažil s jedným chlapíkom, kto vie lepšie príbehy. Pobila sa kvôli nám celá krčma. Nakoniec, asi dve hodiny po záverečnej, sme skončili úplne sami, len on a ja, zakliesnení do seba, niekde na pustej ulici. Stáli sme tam zmoknutí od dažďa, držali sa navzájom za krky. Okolo nič, len krik mačiek a zápach odpadkov.

Posledné čo si pamätám bolo, že som do neho sotil tak silno, až sa udrel o múr a rozbila sa mu fľaša vína, ktorú mal v ruksaku. Potom som sa prebral v nemocnici a nasledujúcich niekoľko týždňov, som strávil zavretý v Pezinku. Ale to už je iný príbeh. O tom niekedy nabudúce.