Každý kto má rád hudbu a kultúru, sa dnes večer chystá do mestského koncertného domu na významnú kultúrnu udalosť. Budú tam hrať romantický koncert pre klavír a orchester od Karla Gustáva Schnitzela.

Zvečerieva sa, vstupenky sú už dávno vypredané, a nedočkaví milovníci hudby sedia v hľadisku. Hudobníci ladia nástroje, a sálou sa rozlieha ich kvílenie. Napokon sa koncert začal.

Na scénu vybehol dirigent Sergej Ivanovič Paďochin z Ruska. Bol to muž anorektického vzhľadu, ktorý vtáčím krokom doskákal na svoje miesto pred orchestrom, a jeho zošúverená tvár pripomínajúca usušenú slivku nadobudla prísny výraz. Vážne si premeral hráčov, a potom začal rozhadzovať rukami. Hudba zaburácala, a on mával tými svojimi ručiskami ani čo by chcel vzlietnuť. Šermoval dirigentskou paličkou tak, ani čo by bojoval s neviditeľným nepriateľom. Pot z neho fŕkal na všetky strany, a orchester hral. Obecenstvo pozorne načúvalo, a len kašľanie narúšalo ticho v sále. Bohužiaľ, bola zima, a vtedy ľudia vo väčšej miere trpia rôznymi respiračnými ochoreniami. Tak teda kašľali, čo zaujímavo dotváralo hudbu.

Možno by všetko dopadlo dobre, a snáď by tento koncert prebehol bez problémov, ale nestalo sa tak. V jednej chvíli sa udialo čosi prekvapujúce. Sálou preletelo niekoľko hnilých paradajok a pristálo niekde v sláčikovej sekcii. Prečo? Nevedno, orchester hral dobre. Nepriaznivý vplyv mohlo mať to že prvej huslistke, Gertrúde von Butterberg počas sóla praskla na Stradivárkach struna. Ale asi to vplyv nemalo, lebo ako neskôr vysvitlo, obecenstvo vôbec nemalo hudobný sluch. Každopádne, v sále konečne zavládla tá pravá nefalšovaná koncertná atmosféra pri ktorej sa diváci aktívne zapájali do predstavenia, a robili živú kulisu. Vzduchom opäť lietali rajčiny, prázdne krabičky od cigariet, šupky od banánov, a všeličo iné. Niekto hodil štvrťku suchého chleba. Priestor pre orchester začínal pripomínať smetisko. Hudobníci boli zasypaní odpadkami. Aj napriek tomu statočne hrali.

„Do tohóóó, do tohóóó! Héja héja héja heja ja!“ Skandovalo obecenstvo, a následne začalo na prvú huslistku a dirigenta vykrikovať vulgárne slová.

Orchester zahral forte, a v tom kontrabasistu zasiahla do hlavy prázdna dvojdecka od borovičky. Ten pustil basu a spadol zo stoličky.

„Boha, tu sa vôbec nedá hrať!“ Zahromžil ktosi spomedzi hudobníkov, ale to asi nemal robiť, lebo obecenstvo bolo rozvášnené a len zúrivý rev mu bol odpoveďou.

Napokon prišlo finále. Ľudia sa úplne prestali ovládať, začali hádzať petardy a zapálili vzadu niekoľko stoličiek. Bolo vidieť ako okolo ohňa stojí skupinka divo gestikulujúcich zurvalcov. Miestnosť sa zaplnila dymom. Najväčší chuligáni potom vbehli do priestoru pre orchester. Strhla sa bitka. Nejaký pán, jeden z mála tých čo zostali sedieť na svojich miestach zvolal:

„Ľudia neblbnite, preboha! Vy si to vôbec neviete vážiť? Nekazte to, veď tu v Blave nie sú skoro žiadne koncerty!“

Akási babička s námahou vstala zo stoličky a zúfalo zvolala:

„Prosím vás, čo je to tá Blava? To je nejaká riečka pri Trnave?“

Žiadnu odpoveď nedostala, nikto ju nepočúval. Babička chcela ujsť, ale bola príliš široká. Slonie nohy ju neuniesli, a ona si vyvrtla obidva členky.

Hotová katastrofa. Koncert sa skončil zásahom polície ktorá musela zaistiť výtržníkov, a zdravotnej služby ktorá ošetrila zbitých hudobníkov.

Neskôr obviňovali divákov z toho že vyvolali bitku. Bolo to ale naozaj tak? V sále bol dym z ohňa a delobuchov, takže nebolo nič vidieť. Čo ak sa v skutočnosti hudobníci pobili medzi sebou, a diváci sa tam iba nahrnuli aby lepšie videli, prípadne sa ich pokúsili od seba odtrhnúť? Vraj niekto hádzal do orchestra smeti. Dobre, ale to bol možno jeden, možno dvaja ľudia, takže nech neobviňujú ostatných. Navyše, bolo
by dobré prešetriť prečo usporiadateľ nedokázal zabrániť zadymeniu priestoru, a či neporušil nejaké predpisy. Záver vyšetrovania znie: skutok sa nestal. Hudobníci sa pobili medzi sebou keď tretí huslista pichol štvrtého sláčikom do oka. Verme že nabudúce koncert dopadne lepšie. Dovidenia a kultúre zdar.