Po tom ako Mirka vyliali zo spolku Brat za brata, prežil bolestnú krízu. Doma sa vrhal do náručia mamy a so slzami v očiach sa pýtal: Je toto naozaj koniec? Nájdem niekedy svoje miesto na svete, alebo budem večne blúdiť? Som zúfalý a neviem ako ďalej! No bol príliš mladý a silný, aby svoj boj vzdal, a tak sa po čase pozviechal. Sústredil celú svoju pozornosť na cieľ ktorý si vytýčil, a ktorým bola emigrácia do Ruska a nový život v tejto krajine. Ľudia ktorí ho stretávali na ulici alebo s ním robili v kuchyni, na jeho tvári videli spiklenecký výraz, keď jeho obočie sa mračilo, ale pery usmievali. Áno, Mirko v duchu jasal, lebo on im ukáže.

Samozrejme že na cestu do Ruska potreboval prostriedky, ktoré nemal. Musel si preto nasporiť. Mirko si svedomito odkladal z každej jednej výplaty, peniaze strkal do porcelánového prasiatka, ktoré mu kúpila mama. Vo voľnom čase písal epickú báseň, ktorá sa volala Putin vodca. Túto báseň plánoval vziať do Ruska a ohromiť ňou tamojšiu kritiku.

Trvalo to dlho, nasporiť si dosť peňazí na cestu, ale nakoniec sa mu to podarilo. Cez hranice ho prepašovali v kamióne s hydinou, Mirko za to zaplatil tritisíc euro.

V Rusku nemal žiadnych známych, ani mu po príchode do krajiny neostali žiadne peniaze, a tak žil na ulici ako bezdomovec a vyberal kontajnery. Žijem v najúžasnejšej, technologicky najvyspelejšej a najmocnejšej krajine sveta, rozmýšľal, už čoskoro si ma všimnú a potom príde raketový úspech, moje básne sa stanú svetoznámymi a zo mňa sa stane bohatý a mocný človek, najskôr nejaký politik.

Keď chodil po uliciach, jeho pozornosť pútali ruské ženy. Keď budem slávny, tak budem musieť mať aj ženu, to je jasné, hútal a pozorne si ženy ktoré míňal premeriaval a vyzývavo a sebavedome na ne hľadel. Ale žena pre mňa nemôže byť hocijaká, ale len dostatočne pekná, najlepšie nejaká herečka.

Jedného dňa si Mirka na ulici všimol Josif, Gruzínec ktorý mal v Rusku sieť obchodov s ovocím a zeleninou a zamestnal ho v logistickom centre. Mirko v ňom pracoval každú noc od desiatej večer do šiestej ráno a jeho pracovnou náplňou bolo nakladanie ovocia a zeleniny na vozík a ich nosenie k pristaveným kamiónom.

Noc čo noc nakladal mandarínky, kaleráby a dyne a keď potom dospával, tak sa mu snívalo o mandarínkach, kaleráboch a dyniach. Býval s socialistickom paneláku, v trojizbovom byte, s desiatimi podnájomníkmi, z Kaukazu a strednej Ázie, ktorí všetci pracovali pre Josifa. Keď dostal prvú výplatu v zlatých rubľoch, tak bol na seba veľmi hrdý.

Raz nadránom do logistického centra vtrhli policajti a zistili že Mirko je v Rusku nelegálne. Neskôr Mirko policajtovi ktorý ho vypočúval hovoril, že je umelec, básnik. Ukazoval mu ruský preklad básne Putin vodca, ktorú so sebou priniesol do Ruska. Policajti si báseň prečítali a Mirko mal dojem že ich zaujala. Potom prišlo sklamanie. Odviedli ho a zavreli ho do klasickej ruskej basy, kde na cele bolo tridsať väzňov a ako záchod slúžila diera v zemi v strede miestnosti. Pre Mirka to bol šok z ktorého sa nervovo zrútil, a preto putoval z cely na psychiatriu.

Psychiater mal na tvári absolútne indiferentný výraz a po celý čas čo ho počúval, sa kŕmil akýmisi orieškami. Keď Mirko dohovoril, povedal: Človek ktorý z krajiny západne od Ruska emigruje do Ruska, je jednoznačne blázon, a preto patrí na psychiatriu. Po týchto slovách Mirka odviedli a zavreli ho v nemocničnej izbe so zamrežovanými oknami, kde ho držali ďalšie tri mesiace a po celý tento čas do neho pchali bobule a pichali mu injekcie.

Po troch mesiacoch prišiel rozkaz na jeho vyhostenie a tak sa Mirko vrátil na Slovensko. Je fakt že jeho svet sa po skúsenostiach v Rusku otriasol. Je z neho úplne iný človek. Aj po návrate na Slovensko navštevuje psychiatra, ktorý mu po každej návšteve pridáva nové lieky a zvyšuje dávky tých ktoré už užíva. Mirko nikam nechodí, nikde nepracuje a vybavuje si invalidný dôchodok. Ľudia čo ho vidia hovoria že je z neho len tieň toho kým kedysi bol, ale na tom nezáleží, podstatné je že žije!