Pamätám sa, akoby to bolo včera, na ten deň, keď som ho uvidel po prvý krát. Bol celý modrý a drkotal od zimy. V jednej ruke držal fľašu lacnej vodky a v druhej zvon na čistenie zapchatých odtokov vaní a umývadiel, čo vytiahol z kontajnera na odpadky.
O dva dni neskôr, sme už sedeli v staničnom bufete u nás v meste, ako najlepší kamaráti, ktorí sa poznajú odmalička. Pili sme ovocný čaj a o všeličom debatovali. Vtedy mi porozprával svoj životný príbeh. Za veľmi kuriózne označil to, prečo sa stal alkoholikom.
Jeho rodičia (ako sa oveľa neskôr dozvedel) kedysi dávno navštívili vešticu a tá im, okrem iného, povedala, že z ich syna sa stane alkoholik. Jeho matka sa ho rozhodla zachrániť a neustále mu rozprávala o škodlivých účinkoch pitia, vo viere, že tým u svojho potomka vybuduje trvalý a pevný odpor k alkoholu.
Jej snaha zvrátiť osud však viedla k jeho naplneniu, pretože jej úsilie malo presne opačný účinok. Matka a syn mali veľmi zlý vzťah, takže keď dospel, vo všetkom začal robiť presný opak toho čo od neho chcela, aby jej urobil napriek – okrem iného začal piť.
Samozrejme, že alkoholikom sa človek nestane zo dňa na deň. Ubiehali roky, obdobia keď pil sa striedali s obdobiami abstinencie. Myslel si, že to má pod kontrolou, avšak alkohol potreboval stále viac. Keď si uvedomil že je závislý, bolo už neskoro – diabol vo fľaši ho ovládol.
Nasledoval detox na psychiatrickom oddelení v nemocnici v Bojniciach a potom pobyt v psychiatrickom ústave v Pezinku. Krátko nato ako odtiaľ odišiel prišla recidíva. Tenkrát skončil v psychiatrickej liečebni vo Veľkých Levároch. Dva mesiace ako ho odtiaľ pustili, bol opäť na psychiatrii v Pezinku.
Tri týždne po ukončení liečby sa opil. Dopustil sa potom výtržnosti a skončil na polícii. Po niekoľkých hodinách sa z cely v ktorej sedeli zadržaní ľudia ozval krik. Policajt nazrel dnu. Šmoula bol v delíriu. Odviezli ho na psychiatriu. Tam dostal to čo potreboval: posteľ, jedlo, lieky, psychoterapiu.
Pokračoval nekonečný kolotoč pitia, pobytov na psychiatrii, období abstinencie a opakovaných recidív. Časom prišiel o prácu a strechu nad hlavou – prespával raz v nefunkčnej trafostanici, inokedy v kartónovej krabici. Nakoniec skončil v psychiatrickej liečebni na Prednej Hore.
Bolo to v polovici decembra minulého roku, keď mi tieto veci rozprával. Tvrdil vtedy, že už nikdy viac nebude piť. Keď sme sa lúčili, odchádzal som s dobrým pocitom, že som stretol človeka, ktorý po dlhom boji zvíťazil nad svojou závislosťou.
No krátko po Vianociach som ho uvidel na mol spitého a pomočeného ležať na schodisku v našom paneláku. Nazdar bratranec, kývol na mňa rukou. Objal som ho a so slzami v očiach povedal: Prosím ťa, rob so sebou niečo! Zase putoval na psychiatriu a pobudol tam dva mesiace.
Na začiatku marca sa zastavil u mňa doma. Pili sme granko a zhovárali sa. Povedal, že už tretí mesiac abstinuje, ale cíti sa deprimovaný. Stále fantazíruje o tom aké skvelé úspechy dosiahne a je smutný, že jeho reálny život nie je taký, aký by chcel.
Rozmýšľal som, ako mu pomôcť. Šmoula vyštudoval výrobu záhradných trpaslíkov. Navrhol som mu teda, že rozbehneme firmu v ktorej ich budeme vo veľkom vyrábať a predávať pod heslom – záhradný trpaslík do každej domácnosti.
Predchádzajúce týždne som nič iné nerobil, len od rána do večera behal po úradoch a bankách, a vybavoval potrebné byrokratické záležitosti a pôžičky.
Som si vedomý, že začiatky podnikania nebudú ľahké, ale obaja sme odhodlaní zvíťaziť a stať sa milionármi.
Držte nám palce.