Zima pred dvomi rokmi bola neobyčajne bohatá na sneh. Spomínam si, ako som vtedy počas Vianoc sedel v krčme s priateľmi Paľom, Mišom a Kikou. Vypili sme behom toho večera päť vodiek a päť pív. (Kikuš vypila zopár pohárov vína s tonikom.) Boli to príjemné chvíle a z podniku sme pred záverečnou odchádzali veľmi neradi.
Cestou z krčmy padol návrh postaviť snehuliaka. Začali sme sa rozhliadať, kde to urobíme. Nápad že ho budeme stavať v lese sme zavrhli, lebo do lesa sa nám v tom stave, nechcelo. Vtom sme uvideli že popri okrajoch cesty vedúcej cez naše mesto boli krásne kopy snehu, ktoré urobil snežný pluh.
Dali sme sa do práce a za chvíľu sme ho mali hotového. Meral asi meter a pol (alebo meter a trištvrte?). Postavili sme ho priamo pri ceste, aby všetci ľudia prechádzajúci cez naše mesto videli aký je pekný.
Paľo odbehol preč a po chvíli sa vrátil s červeno-čiernym pásikavým svetrom, ktorý mu kedysi dávno uplietla mama, keď bol fanúšikom kapely Nirvana. Sveter bol celý deravý. Natiahli sme ho na snehuliaka.
Potom odbehol Mišo pre hrniec. Keď prebiehal krížom cez cestu, takmer ho zrazilo auto. V strede vozovky spadol a nevedel vstať. Rútil sa na neho kamión. Mišo utekaj! Utekaj! Kričali sme naňho. Rozštekali sa psy. Ten krik muselo počuť celé sídlisko. Našťastie prežil a keď sa vrátil, hrniec sme snehuliakovi nasadili na hlavu.
Mišo vytiahol z vrecka uhlíky a urobil z nich oči a ústa.
Na záver som odbehol ja domov. A doma som našiel mrkvu. Peknú, čerstvú, z Jednoty. Mal som ju odloženú do zajtrajšej polievky. Ale rozhodol som sa ju obetovať. A tak som ju vzal so sebou a urobil z nej nos.
Kochali sme sa našim výtvorom. Kike sa páčil tak veľmi, že sa do neho zaľúbila a rozhodla sa zaňho ihneď vydať. (Krvácalo mi z toho srdce, lebo som dúfal že bude moja.) Urobili sme svadobný obrad, po skončení ktorého Kikuš získala nové priezvisko – po novom sa bude volať Kristína Snehuliaková. Následne sme sa, značne unavení rozišli.
Na druhý deň sme sa boli pozrieť na naše dielo. Zdesení sme zistili, že mrkvu ukradol pravdepodobne hladný chodec. Takisto chýbal aj hrniec. Na čo by komu bol? Dával som si otázku, veď bol hrdzavý. Možno skončil v zberných surovinách. Niekto ukradol aj sveter.
Oteplilo sa. Cesta bola plná čľapkanice znečistenej od cestárskej soli a výfukových splodín. Autá rozstrekovali prúdy vody a snehuliak bol zakrátko celý čierny. O niekoľko dní bolo po ňom – opitý šofér zišiel z cesty a zrazil ho. Ostala z neho iba masa špinavého snehu.
(Dodám že Kristína sa z jeho straty nervovo zrútila a dodnes sa nespamätala.)
PS: Prednedávnom som videl v obchodíku za rohom muža kupujúceho fľašu jablkového vína. Mal na sebe červeno-čierny sveter, veľmi pripomínajúci ten ukradnutý. Zajtra volám Paľovi. Začneme to vyšetrovať. Verím, že sa nám ten sveter, podarí vypátrať.